Nečakaná láska 1

16. Nemocnica

Zobudila som sa .Otvorím oči a zmätene pozerám kde to som. Ležím na posteli zakrytá bielou plachtou. Na sebe mám biele oblečenie. Všetko okolo je biele,steny aj podlaha. V izbe som sama. Je tu jedno okno a oproti nemu jedna skriňa. Pri posteli mám stolík. Zrejme som v nemocnici. To ma napadlo ako prvé. Takže žijem,nezomrela som. Niekto ma zachránil a odviezol do nemocnice. Musím zistiť kto to bol a poďakovať sa mu za záchranu.
Snažím sa posadiť. Všimnem si,že v ľavej ruke mám zapichnutú ihlu s hadičkou,infúzia. Aj hlavu mám obviazanú obväzom.Dvíham sa oboma rukami. Zapieram sa celou silou ktorú mám. Pomaly dvíham hlavu a aj hrudník. Viac nevládzem. Nemám silu. Chcem sa postaviť na nohy ,ale nedarí sa. Nemôžem hýbať nohami. Odkryjem plachtu. Obidve mám v sadre. Som zhrozená a v šoku.
Prečo práve ja ? Prečo sa stalo práve mne? Čo ak už nikdy nebudem chodiť?
Z očí sa mi tlačia slzy. Ostala som tu celkom sama.

Zrazu sa otvoria dvere. Do izby vojde sestrička a asi lekár. Pristúpia ku mne. Sú prekvapení ako sa snažím vstať.
"Slečna,ľahnite si.Ešte ste veľmi slabá. Musíte oddychovať!"
Snaží sa ma upokojiť.
"Nie,nemôžem!".
"Prečo nemôžem chodiť?".
Snažím sa vstať z postele,ale sestrička ma drží.
"Ležte lebo si ešte ublížite. Pán doktor vám všetko vysvetlí."
"Dobre".
Ako tak som sa upokojila. Sestrička mi pomôže pomaly si ľahnúť na postel. Som celá nedočkavá čo mi povedia.
Doktor pristúpi bližšie a začne :
"Slečna,mali ste nehodu pri ktorej ste si zlomili obidve nohy. Niekoľko týždňov ich musíte mať v sadre. Potom budete chodiť na rehabilitácie."
Ostala som prekvapená s vyvalenými očami.
"A budem môcť potom chodiť?"
"To záleží ako sa vám kosti budú hojiť. Na jednej nohe máte dvojitú zlomeninu.A záleží aj od rehabilitácie,najmä od vás ako sa budete snažiť."
"Máte ešte nejaké otázky?"
"Nie,nemám."
"A mimochodom,ste príbuzná Mateja Baumana?"
"Bola...,som jeho priateľka.Stalo sa mu niečo?On šoféroval auto."
"Hmm..ako vám to povedať."
"Ččo je s ním?"- od strachu začínam koktať.
"Bohužiaľ jeho zranenia boli nezlučiteľné zo životom. Je mi to ľúto. Úprimnú sústrasť."

Nemôžem tomu uveriť. Matej zomrel a nechal ma tu samú.
Práve teraz keď sme začali odzačiatku. Teraz keď som bola šťastná.

Po lícach mi začali tiecť slzy. Najprv pomaly a už som ich nevedela zastaviť. Plakala som ako malé dieťa. Ešte,že som tu sama a nikto ma nevidí.