Nečakaná láska 1

8. Nádej ?

Deň ubehol rýchlo pri sedení a popíjaní čaju. Prepínanie kanálov na televízore ma nebaví, a z pitia toľkého čaju mi je nejako čudne. Možno aj od hladu. Od rána som ešte nič nejedla. Variť sa mi nechce a v chladničke skoro nič nie je čo by som mohla uvariť. Celkom mi vypadlo ísť na nákup. Na dnes to nechám, skočím tam zajtra.
Objednám pizzu. To bude najjednoduchšie a najrýchlejšie. Vyťukám číslo na mobile a objednám si 'Hawai'. Medzitým zavolám kamarátke Vlaste: "Ahoj,čo dnes večer robíš?"
Ahooj, nemám žiaden program,ani rande".
Z jej hlasu bol počuť úsmev.
"A čo keby si prišla ku mne ?". Objednala som pizzu a sama ju nezjem."
"Prečo sama?A kde je Matej?"
Bolo mi do plaču, z ľútosti.
"Žiaden už nie je,rozišli sme sa."
"Aha,hneď som u teba a všetko mi porozprávaš ".
Vyvalila na mňa kopu otázok tak som radšej zložila.
Po chvíli zazvoní zvonček na dverách. To bude pizza. Otvorím a stojí tam celkom sympatický a usmievavý mladík.
"Dobrý deň,objednali ste si?".
"Áno".
Dám mu peniaze a zoberiem si pizzu. Prihovorí sa: "A čo taká smutná?"
Pozriem na neho smutným pohľadom.Ešte asi mám červené oči o toľkých sĺz.Nemám náladu s niekým hovoriť. Prevrátim očami a idem zatvoriť dvere.
Nedá sa odbiť a priloží nohu cez prah ,aby som nemohla s dverami pohnúť.
Je nejaký drzý na to,že sa vidíme prvýkrát. "Veľa si dovoľuje"-myslím si v duchu.
"Nepočul som odpoveď."
"Prečo by som mala odpovedať? Veď sa nepoznáme."
"Ja som Peter a ty?"
"Viktória."
"Pekné meno.Môžem ťa niekam pozvať?"
"Nie,ďakujem."
"A prečo?"
"Lebo som sa práve rozišla s priateľom. Nemám chuť nadväzovať nové známosti! "- povedala som to trocha naštvane.
"Aha,tak ti dám moje číslo.Môžeš mi zavolať ak budeš chcieť pizzu.
Alebo len tak sa porozprávať."
"Ďakujem".
Zobrala som papierik s číslom.
Vtom sa mňa vrhol a chcel ma pobozkať. Vytrhla som sa mu. On neprestával. Začala som kričať. Nedám sa predsa obťažovať. Zľakol sa a odišiel. Všade bolo ticho.Susedia to asi nepočuli alebo sa nestarajú do cudzí vecí. Nikto ani nos von nevystrčil.
Zabuchla som za sebou dvere. Tak mu treba.Nemal toľko otravovať. Môže byť rád,že neprišla pomoc. Zle by asi skončil.
O chvíľu prišla Vlasta.
"Počula som krik. Čo to bolo?".
"Ale nič,len donáškar trocha otravoval tak som ho uzemnila".
" To ťa obťažoval?.Naozaj?"
Vošli sme do bytu a posadali na gauč. Doniesla som taniere a servítky. Pustili sme sa do jedenia.
"Tá pizza je ale dobrá"-povedala Vlasta s plnými ústami".
"Áno,viem čo mi chutí. Ako vidím tak aj tebe."
"Uhm" bola odpoveď.Slová neboli potrebné.
"A teraz mi povedz všetko čo sa stalo a prečo si sa rozišla s Matejom ".
"Tak dobre"- zhlboka som vydýchla.
Popri jedení pizze som jej povedala všetko čo som mala na srdci. Všetky moje pocity vyšli vonku. Uľavilo sa mi. Nemusela som to v sebe dusiť a trápiť sa. Keď sme dojedli tak som upratala stôl.
"Čo budeme teraz robiť?- pýta sa ma.
"Môžme si pozrieť nejaký film"- navrhla som.
Pustila som nejakú komédiu. Pozerali sme ho skoro dve hodiny. Keď skončil Vlasta navrhla :"Čo keby sme si zajtra vyrazili niekam sa zabaviť. Aspoň prídeš na iné myšlienky a rozptýliš sa. Možno stretneš nejakého fešáka."
"Nie je to zlý nápad,ale do ničoho ma nútiť nebudeš. Myslím tým na chlapa."
"Sme dohodnuté. Zajtra ti ešte zavolám a stretneme sa."
Rozlúčili sme sa a odišla domov,čiže do svojho bytu.
Možno ešte mám nádej násjť ozajstnú lásku. Nič nie je stratené. Môžem dúfať ? Alebo je všetko stratené a ostanem celkom sama a opustená na tomto svete ?