Nečakaná láska 1

7. Sklamanie

Zrútil sa mi celý svet. Vôbec som to nečakala. Dostala som ranu celkom pod pás. To už sama nezvládnem,ani tak skoro nepredýcham. Sedím na stoličke a je mi do plaču. Čo len teraz budem robiť ?  Ostala som celkom sama. Sama, opustená a bez priateľa. Kamarátku tu nemám,veď tu nepracujem dlho. Aspoň sa ma nikto nebude vypytovať. Na vysvetľovanie nemám náladu. Aj keď ľuďí,ktorí vykecávajú skoro celú pracovnú dobu,je tu dosť. Ja sa zbytočne nezaoberám nezmyselnými rečami. Svoju prácu si robím zodpovedne. Nepovažujem za potrebné niekoho ohovárať,nie bez  toho,keď toho človeka nepoznám.
Len tak pozerám na bielu stenu kancelárie a premýšľam. Myšlienkami ponorená do seba. Nič okolo seba nevnímam.
Práve som sa rozišla s priateľom. Nemám z toho dobrý pocit. Najradšej by som to vrátila späť,ale nedá sa. Tak to v živote chodí. Musím sa s tým zmieriť,či chcem alebo nie. Z premýšľania ma prerušil nejaký hlas. Bol to kolega. Prišiel ku mne bližšie a pýta sa ma :" Môžem ti pomôcť?"
Dvihnem hlavu a pozerám kto to je. Kolega Martin,známy ako playboy. Zbalí každú ženu ktorá sa mu zapáči. Chodil asi zo všetkými kolegyňami okrem mňa. Nezbalí ma svojou krásou a pekným vystupovaním. Tým ma neobalamutí. Na to mu neskočím. Ani na tie jeho rečičky. Nevyzerá zle, je celkom fešák s tými hnedými vlasmi a modrými očami. A tá vysoká štíhla postava. Na zjedenie. Zbláznila som sa ako sa tu nad ním rozplývam! Sústredím sa na niečo iné. Asi si všimol,že sa na neho uprene pozerám.
Nedám sa prehovoriť. Nie,nemôžem!
Nesmiem byť ako ostatné ženy. Potom si to neodpustím. Nie som taká.
"Nie,ďakujem."
"Vidím,že ti niečo je. Povedz čo sa ti stalo a možno ti budem vedieť poradiť."
To mi už pozeral rovno do očí,tak blízko stál. Podal mi vreckovku ako gentlmen. Ešte stále mi tiekli slzy po tvári.  Nedalo sa to utajiť. Určite vyzerám hrozne,aj s rozmazanými očami od špirály.
Hladí ma rukou a pozerá sa na mňa.
"No ták. Mne to môžeš povedať."
Nie,nemôžem,je to osobné."
Na chvíľu som sa upokojila. Bolo by divné plakať ako malé dieťa a strápniť sa ešte viac.
Postavil sa a hovorí pokojným hlasom:"Tak ťa aspoň odveziem domov. Auto mám na parkovisku."
Neprotestovala som. Ísť domov  autobusom v takomto stave nebol najlepší nápad. Divné pohľady ľudí by som nezniesla.
Vstanem a spolu ideme vonku na parkovisko. Nasadneme do auta a vyrazíme preč. Celú cestu som ticho. Počuť iba zvuk motora a potichu zapnuté rádio. Dobre,že sa na nič nepýta. Neodpovedala by som na otázky. Nechce sa mi vôbec hovoriť.
Cesta ubehla rýchlo.
Vystúpim z auta a poďakujem sa za zvezenie.
Domou som prišla s vyplakanými a opuchnutými očami.Kabelku a topánky hodím na zem. Pomaly sa presúvam do izby. Musím si niečo dať na ukľudnenie. Uvarím si bylinkový čaj. Ten ma upokojí. Sadnem si do môjho pohodlného rozťahovacieho gauča. Vyložím  nohy na taburetku. Nič ma nebaví,ani sa mi nechce myslieť. Hlavou sa mi premieta tá hrozná chvíľa s pootvorenými dverami. Nemala som to robiť. Ale potom by som nič nedozvedela a žila v klamstve. Ktovie ako dlho to trvalo a koľko žien mal. Možno  to tak bude lepšie a možno to takto zariadil osud. Zbytočne budem takto premýšľať,lepšie mi nebude. Zahodím zlé myšlienky a začnem od začiatku.

Ahojte. Je tu ďalšia časť o trošku napínavejšia. Dúfam,že sa páčila. Premýšľam,že napíšem ešte jednu alebo dve časti a ukončím to, keďže o môj príbeh nie je veľký záujem.