Nečakaná láska 1

17. Uzdravenie

Som tu skoro mesiac. Za tento čas sa nič nezmenilo. Každý deň bol takmer rovnaký,ako v nemocnici.Ráno od piatej chodila sestrička a budila nás. Opakovala dookola: nezabudnite si zobrať lieky,prídem vás skontrolovať.
Je dosť otravná. Aspoň táto jedna. Vyzerá dosť prísne. Ostatné sú fajn a celkom milé.
Keď náhodou niekto zabudne,stojí pri ňom kým nezhltne tabletku.
Akoby sme boli malé deti. Zabudneme čo sme mali urobiť. Tak si to myslím ja.
Nudila som sa ako nikdy. Čakať kým príde nový deň.To ničnerobenie ma ubíjalo. Nemôcť sa pohnúť z postele. Ani sama sa otočiť. Musia mi pomáhať. Inak by som mala preležaniny. O chodení na toaletu už vôbec. Najprv sadnúť do vozíčka. Potom sa dostať k záchodu. Nakoniec pomôcť mi vstať a vykonať potrebu.
Zavolaním do práce mi nezlepšilo náladu. Šéf nebol dvakrát nadšený. Skoro mi neuveril,že ležím v nemocnici.Akoby som si to vymyslela.
Neskôr mi poslal kvety s lístkom so skorým uzdravením.
Akurát ma tu chodila navštevovať Vlasta. Jediná a najlepšia kamarátka akú mám. Drží ma pri živote. Neviem čo by som bez nej robila. Dáva mi nádej po všetkom zlom čo sa mi stalo.

Ráno bola vizita. Doktor si ma prezeral z každej strany.Najprv nohy a potom na mňa.Niečo si zapísal. Prehodil pár slov so sestričkou. Len sa usmiala a nič nepovedala. Aspoň mne sa to tak zdalo. Lekár potvrdil. Rany sa hoja veľmi dobre.

Dnes mi dajú dole sádry z nôh. Konečne. Teším sa,že budem môcť chodiť po takom dlhom čase. Pre mňa to boli dlhé tri týždne. Dlhé akoby prešiel rok.
Neviem sa dočkať lekára. Som dosť netrpezlivá ako to dopadne.
Prišiel aj so sestričkou. Pomaly mi strihá sadru z jednej nohy a potom z druhej. Konečne si vidím nohy. Taká šťastná som ešte nikdy nebola. Teším sa ako malé dieťa. Zrejme je to vidieť na mojom úsmeve.
"Teraz podstúpite rehabilitáciu.Je  len na vás ako  bude pokračovať zotavovanie",hovorí lekár.
"Budem sa snažiť",odpoviem.