„Kde si bola?" spýtala sa mama keď som prišla domov.
Neodpovedala som. Vyzula som si topánky a premoknutú bundu zavesila na háčik na chodbe. Voda kvapkala na drevo a tvorila malú kaluž. Bolo mi to jedno. Videla som len žlté oči za oponou hustého dažďa.
„Zlatko?" spýtala sa mama. Vyšla z kuchyne a zastala medzi dverami do chodby. „Nepočula si ma?"
„Počula," odpovedala som cupkajúc ku schodom.
„Kde si bola? Bála som sa."
„Keď sa rozpršalo, zostali sme zaseknutý v lese. Skryli sme sa pod krmítkom pre srny." Si príšerná klamárka a vieš to.
„Dobre. Kde je Viv?"
„Stratila sa v lese," zaklamala som.
„Neboj sa," upokojovala ma. „Ona sa vráti. Tak ako vždy."
Dokrútená noha, bledá srsť zmáčaná tmavočervenou krvou, ktorá v daždi vyzerala ako čierna lesknúca sa smola.
Vedela som že to nie je pravda. Lenže mama to nevedela. Nepovedala som teda nič, len som jej venovala smutný úsmev.
„Mala by si sa ísť umyť," povedala mama.
„Áno, idem," pritakala som a vybehla hore schodmi.
„Zlatko?"
„Áno mami?"
„O Viv sa neboj."
Pred očami som uvidela žlté zvieracie oči. Dve papuľe s ostrými tesákmi. Bielo-sivú a čiernu srsť. Krv.
Prosím nezhoršuj to mami. Prikývla som a vybehla hore schodmi.
Dúfam, že som vás už začiatkom zaujala. Ak nie je mi to ľúto, dúfam že pozriete aj prvú časť možno tá bude lepšia. Kritika a pozitívne komenty sú vítané.
Tessa :)
YOU ARE READING
Princezná Vlkov
WerewolfVlci. Krásne bojazlivé ale aj vraždiace stvorenia. Pobehujúce si po lese, chrániace si svoje územie, žijúce vo svojej svorke. A ľudia. Hlúpy, sebecký, prahnúci po moci. A kríženci. Vlci skrížený s ľuďmi. Meniči. Premieňajúci sa na vlka kedykoľvek...
