Princezná Vlkov

Hardin

Sedela na piesku a hľadela na more, na začínajúci príliv. Dohodli sme sa, že sa tu stretneme ešte pred západom slnka. Teraz už bolo dávno po ňom. Obloha nabrala sivú farbu a začínalo sa stmievať. Zastal som nad svahom k vode. Okolo mňa bol len piesok a tráva. Nikde naokolo neboli ľudia, dokonca aj mólo bolo prázdne.

Bojoval som s myšlienkou otočiť sa a odísť. Vietor fúkal od mora, vlny hlasno dopadali naspäť do vody. Ešte si ma nevšimla. Spomenul som si na Warrenove slová, ktoré nám dnes opäť vtĺkal do hlavy. Vlčice sú slabé. Nesmieme sa nimi dať opantať. Nesmieme si ich pripútať k telu. Premenil som sa. Pomohlo to. Cítil som sa tak menej zle. Už som nebol vlk a ona vlčica. Vyzul som si topánky a skĺzol dolu svahom k nej.

Otočila sa ku mne a usmiala. Pri pohľade do jej rôznofarebných očí som pochopil, že som spravil dobre rozhodnutie. Sadol som si na piesok k nej a prekrížil nohy. Ostali sme tam v tichosti sedieť a hľadeli sme na more. Vlny stále s väčším rachotom dopadali na breh a ja som skrz ne takmer nepočul. Uvedomoval som si, ako ma to oslabuje. Nepočul som, necítil nič okrem pachu rýb a slanej vody a vedľa mňa sedelo dievča, ktorému keby niekto ublížil, ublížil by aj mne. Keby sa k nám zozadu niekto priblížil, zaregistroval by som ho až v poslednom okamžiku. No Hanna sedela v piesku a spokojne hľadela na obzor. Pozrel som tam tiež. Črtalo sa tam zopár ostrovov, zahalených v pare. 

„Vedel by si si predstaviť tam žiť?" 

„Čože?" zhúkol som, lebo som ledva počul cez vlny. 

Zopakovala svoju otázku. Zamyslel som sa a prekvapene na ňu pozrel. „Chceš ujsť?" 

„Nejde o útek," vysvetlila. 

„A o čo teda? Lebo podľa mňa to rozhodne JE útek." 

„Len chcem žiť po svojom. Založiť si rodinu, robiť veci, čo sa robia," vysvetlila a vstala. 

Vyštartoval som za ňou, spolu sme sa prechádzali po pláži. „To čo ľudia robia." 

Pozrela na mňa a pokrútila hlavou, ja som sa však nedal. „Chceš prestať byť vlkom?" 

„Nie!" skríkla a jej oči sa zaborili do mojich. Hnedé oko vyzeralo menej červené, ale na tom druhom zelenom bolo vidno, ako ju premáha plač. Pritiahol som si ju k sebe a zaboril prsty do jej vlasov. 

„Ja sa snažím Hardin! Prisahám. Ale nevládzem. Warren je," nedokončila, lebo som tlmene zavrčal. 

Obmlčala sa, zastala, objala sa rukami a znovu sa zahľadela na more. Premýšľal som, čo tam toľko obzerá. Nevidel som delfíny, ani žiadne vyskakovanie rýb. Len vlny, ďalej od brehu už ani tie nie. Skrátka nič. 

Otočila sa ku mne a po tvári sa jej kotúľalo zopár sĺz. Hnedé oko bolo teraz oveľa viac červené a zaslzavené, ale oproti zelenému vyzeralo akosi tvrdo. Nepáčilo sa mi, ako každé jej oko vzbudzuje iný dojem. 

Ako keby som jej tvár rozdelil na polovicu. Hnedé oko s hnedými vlasmi vyzeralo spolu tvrdo ale úprimne. Zelené krásne kontrastovalo s hnedou hrivou a Hanna tak pôsobila oveľa viac príťažlivo, no taktiež trochu nebezpečne. 

Objal som ju okolo ramien a ona sa mi vrhla do náručia. Cítil som jej mokrú uslzavenú tvár na svojej hrudi. Ako mi slaná voda nasiakla cez mikinu a tričko a dotkla sa mojej pokožky. A vtedy, hľadiac na more som konečne zbadal to, čo Hanna celý ten čas videla.