Princezná Vlkov

Morri

Upozornenie - psíčkari prepáčte mi.

Cválali sme lesom, keď začalo popŕchať. Pozrela som sa na oblohu a usmiala sa na sivé oblaky. Pustila som uzdu a rozpažila ruky. Dážď mi dopadal na tvár, dlane, ruky a rúžovú neoprénovú mikinu.

„No tak Kill," šťuchla som koňa nohami aby sa rozbehol rýchlejšie.

Kôň s tým nemal žiaden problém. Smelo zafuňel a rozbehol sa tuhšie. Bežali sme medzi kvapkami, pokým sa Kill Billova srsť nezmenila na (skoro)čiernu.

Zaklonila som sa a Kill začal spomaľovať až sme prešli do kroku.

Potľapkala som ho po krku a on len znovu vďačne zafuňel.

„Mali by sme sa otočiť," povedala som mu a on prestúpil. Cítila som ako mu bije srdce, preto sme sa domov vybrali pomaly.

Po chvíľke však Kill začal znovu zrýchľovať a tak som ho nechala. Znovu sa rozbehol. Držala som uzdu v jednej ruke a druhou som si naprávala helmu, keď sa to stalo.

Kill Bill sa postavil na zadné a ja som sa neudržala. Spadla som priamo na chrbát a vyrazilo mi dych.

Bill dopadol na zem, vyhodil zadné nohy do vzduchu a odcválal preč.

Viv sa rozbehla ku mne. Huňatý pes, ktorý nás nasledoval celú cestu zastal pri mne a obzeral sa.

Ja som sa stále snažila chytiť dych. Ležala som na zemi, zahmlievalo sa mi pred očami. Myslela som si, že zomriem. Mala som pocit, že zomriem v lese, kde ma ráno nájde nejaký hubár. Nepremýšľala som, nedalo sa mi. Jediné na čo som myslela bol ten nepríjemný pocit v hrudi.

V tom, na mňa vyskočila Viv. Predné labky mi pricapila na hruď a ja som sa nadýchla.

Začala som kašlať a odtiahla som od seba veľkého psa. Sadla som si stále kašľajúc.

„Viv, dokelu," povedala som vďačná obrovskému psovi.

Ten ma však už nevnímal. Stál v pozore a sledoval húštinu za mnou.

„Viv?" spýtala som sa.

Z lesa sa vyvalila obrovská čierna guča chlpov. Viv ma preskočila a vo vzduchu sa zrazila s čiernou gučou.

Jediné čo som rozpoznala boli čierne a sivobiele chlpy. Obrovské tesáky a zúrivé žlté oči. Viv vykopla nohami a čiernu guču odkopla na zem. Jej srsť zamočila krv. Nešikovne a s kňučaním sa postavila. Zadnú nohu mala dotrhanú a valila sa z nej krv. Naplo ma.

Čierna guča sa postavila a ja som v nej zbadala vlka. Srsť na chrbte mal postavenú ako chalani na základnej škole, ktorí si gélovali vlasy na ježka. Z papule mu tiekli sliny a miešali sa s dažďovími kvapkami. Oči mal žlté ako slnko a rozzúrené.

Ak som nezomrela pred dvoma minútami, tak teraz zomriem.

Vlk znovu skočil na Viv, ktorá už len cvakala zubami a snažila sa uhnúť. Nepodarilo sa jej to. Vlk jej zahryzol do poranenej nohy a vykrútil ju. Počula som praskot kosti a s krikom som sa otočila. Ruky som si pritlačila k ušiam, no Vivino kňučanie som počula aj tak. Potom znovu zacvakali zuby a kňukot prestal. Les utíchol.

So slzami v očiach som sa otočila naspäť k bojisku. Už ale viac bojiskom nebolo. Viv ležla na zemi, srsť zmáčaná krvou, jedna zadná labka neprirodzene ohnutá.

Vlk stál pár krokov od nehybnej Viv. Jeho pohľad bol stále rovnako zúrivý, no teraz sa upriamil na mňa.

„Pokoj. Upokoj sa," vravela som si.

Vlk zastrihal ušami, potom ich sklonil dozadu a zavrčal ešte zúrivejšie. Bol pár krokov od mňa a stále sa plížil bližšie.

Zatvorila som oči. Myslela som na mamu, otca a Daniela. Cítila som vlčí dych na svojej tvári. Nebála som sa. Čakala som.

Zrazu sa spoza mňa ozvalo vrčanie. Vlk predo mnou zavrčal znovu, no už nie na mňa. Otvorila som oči.

Za mnou stál ďalší vlk. Bol hrdzavý a vrčal na čierneho. Ten mu zavrčal späť. Zdalo sa, akoby sa dohadovali. Modlila som sa ku všetkým možným bohom aby mi pomohli.

Pomohli.

Táááák. Toto je prvá časť z novej série (pokračovať bude len ak vás zaujme). Je dlhšia, ešte len taká jeme začiatočná.

Chcem sa ospravedlniť všetkým milovníkom psom. Aj ja milujem psi, no musela som Viv zabiť. Teda nemusela, ale potrebujem nejako prepojiť ďaľšie časti (ak budú). Odpustite mi.

Vďaka za pozretie, prípadný vote alebo komentár poteší. <--- Ak chcete pokračovania.

Vaša Tessa :)