Prológ

122 17 8
                                    

V dávnej minulosti žil bájny tvor. Patril medzi hrôzostrašných obrov nebies, ktorý nepoznali bolesť a zľutovanie. Nič sa im nedokázalo vyrovnať. Najväčšie dospelé jedince boli tak obrovské, že by sa človek pri nich cítil ako hmyz. Ich krídla boli dominantou, tou najväčšou rovnako ako zuby, pazúry a chvost. Celé ich telo bolo obrnené najtvrdšou kožou. Nič čo poznáme by jej neublížilo. Tieto tvory vzbudzovali strach, hrôzu a rešpekt. Správali sa veľmi inteligentne, hrdo. Aj keď na ľudí pôsobili krvilačne, v skutočnosti boli medzi sebou láskavý a odhodlaný sa postarať o rodinu.

Keď sa prvýkrát krát objavili a ľudia ich po prvý raz s patrili, boli opisované ako kruté, neľútostne a tajomné bytosti. Nebáli sa ľudí, nemohli im ako ublížiť. Keď zašlo slnko, vtrhli k ľuďom a kradli im dobytok. Bola to ich jediná obživa, tak ako pre ľudí a krutých letcov. Po niakom čase, keď už nebolo takmer potravy, sa ľudia rozhodli chrániť svoj majetok. Vyrábali zbrane, pasce, kradli im vajcia... Robili všetko preto aby sa ich zbavili a po dlhých rokoch to prestalo. Už nikdy viac sa neobjavili. Človek ich vyhubil.

Tak si to aspoň všetci mysleli. Za ten čas ako sa človek radoval z výhri, oni zosilneli. Schovávali sa v miestach, kde ľudská nohy nikdy nemohla vstúpiť. Niektorí sa prispôsobili riekam, horám, púštam či lesom. Aj keď majú všetci odlišný spôsob života, majú spoločné vlastnosti, históriu a potrebu prežiť. Neustále sa menili a vyvíjali.
Niektorý z nich sa tak dokonale vyvinuli, že nikto nemôže spoznať kým naozaj sú. Môžu mať podobu svojho dávneho nepriateľa-človeka.

Dračí dych Where stories live. Discover now