Dračí dych

1 Kapitola

Vravela som si obyčajne dievča. S rodičmi sme žili v drobnom domčeku na okraji mesta. Zo všetkých strán nás obkolesoval les. Často som doňho chodila a trávila v ňom celé hodiny. Nie raz som tam chcela zostať aj na noc, aj by som zostala ale vždy som bola ocinom nútená ísť sním preč z lesa. Nikdy som nemala dôvod sa vrátiť. Nebolo nič čo by na nútilo neostať v lese navždy a už sa nevrátiť. Nemala som žiadnych súrodencov, dokonca ani psa či rybku. Starých rodičov a ostrých členov rodiny som nepoznala a takmer nikdy sme sa nestretávali. V škole som nemala žiadnych kamarátov a ak som sa s niekým niekedy kamarátila, nikdy to nebolo naplnené priateľstvo.

Moji rodičia boli zvláštny. Vždy keď sa spolu o niečom bavili, hneď stíchli alebo zmenili reč na nijakú trapnú tému napríklad banány zlacneli o polovicu. Napriek tomu ako som sa mizerne cítila na tomto mieste, nemala som srdce nato, aby som ich opustila.

***

Jedného večera som nemohla spať. Neustále som počula zvláštne zvuky, také zvláštne, že to ani neviem opýsať. Tie ma prinútili vstať z posteľe. Obula som si papuče a podišla k oknu. V ten večer bola jasná oblaha a Mesiac bol v splne, takže čierny tieň som uvidela takmer okamžite. Smeroval k lesu. Potichu som zišla dole, niečo som na seba hodila a šla do lesa za tieňom.

Sama seba hreším, že som si nevzala bundu ale otvovu tenkú mikinu. Čím dlhšie nasledujem tieň je mi väčšia zima a som ospalá. Ani neviem prečo robím to čo robím. Nilto normálny by určite nešiel v noci do lesa za nijakým zvlášťym tieňom. Berem to pozitívne, aspoň ma prechádzka unavila a konečne sa mi chce spať.

Po necelých deviatich minútach som si uvedomila, že som zašla až priďaleko. Otočím sa a snažím sa nájsť správnu cestu. Za necelú chvíľu zistím, že som sa stratila.

Čupnem si a hlavu zaborim do mojich zimných rúk. Snažím si uvedomiť kadiaľ som išla ale na nič si nespomeniem. Ráno určite nájdem cestu spať, teraz som moc unavená.

Oprela som sa o strom a keď som bola pripravená na spánok zacítila som dotik na mojom pleci. Zdvihla som sa a uvidela som človeka. Trošku som sa zľakla ale niečo v mojom vnútri ma presviedčalo, že sa nemám čoho báť.

,,Si v pohode?" ozval sa. Bol to chlapec a jeho príjemný chlas zahnal všetky moje starosti a obavy či mu môžem veriť.

,,Ano, až nato že som sa stratila" potichu sa zasmejem ,,Poď, pomôžem ti " odpovedal a podal mi ruku, ktorú som ochotne prijala. ,,Ako vieš kde bývam? " opýtam sa. Myslela som si, že nebude vedieť odpovedať ale on sa jemne usmial a vyriekol: ,,Videl som ťa odkiaľ si prišla. Predpokladám, že bývaš hneď v tom dome pri lese."

,,Máš veľmi zvláštne oči. Sú veľmi krásne " pevedal veľmi pokojným a zároveň nežným hlasom keď prerušil ticho medzi nami.
,,Mňa sa nepáčia, tá svetlo žltá je hrozná " oponujem. Skoro nič na mne sa mi nepáči.
,,Ale prosím ťa, nemáš sa začo hanbiť, aj keď ťa vôbec nepoznám, už teraz ťa mám rad. Tu bývaš však?"

Boli som už pred domom. Keď som išla sama mala som pocit, že idem hodiny, s ním ani nie pár sekúnd. Otočila som sa k nemu. Vo svite mesiaca si ho obzriem, hnedovlasého so sivými očami. Nemusí byť denné svetlo aby som vedela, že je pekný. Pre tieň stromov som nič iné nezachytila.

Ešte posledný krát sa zohľadím do lesa a takmer nečujne vyrieknem: ,,Ďakujem" Ale on zmizol. Nevšimla som si ako odišiel, jednu chvíľu bol tu a druhú už nie. Chcela som ho ísť hľadať, ale v izbe rodičov sa zasvietilo. Rozbehla som sa.

Veľmi som si tu cestu užívala. Mal takú krásnu vôňu. Presne takú, keď zmiešete cukrovú vatu a čokoládu.

Ešte raz som sa obzrela či ho náhodou neuvidím. Lenže namiesto chlapca som uvidela niečo čo by som určite nemala.
V tej chvíli som stuhla, neschopná pohybu a na malú chvíľu som zabudla dýchať. Mesiac bol celí biely, nezakrýval ho jediný mrak. Okolo neho bola tma. Zaskočila ma žiara alebo tieň, ktorá sa prehnala tajomným lesom. Bola obrovská. Podobala sa na plaza, lenže oveľa hrozivejšieho, bol to drak.