Ethan Swan

VII

Prešlo pár dní a mňa konečne pustili z nemocnice,stále som premýšľal nad Daisy. Nemohla sa predsa len tak vypariť. Okrem Daisynho záhadného zmiznutia mi hlavou vŕtala ešte jedna vec,nerozumel som tomu,ako som si mohol pamätať haváriu a nakoniec ma niekto zbil. Tieto dve veci mi nedali pokoj,no radšej som o nich nahlas nehovoril,pretože by bolo dosť možné,že by si ma tam ešte zopár dní nechali.

Posadil som sa na sedadlo spolujazdca,okamžite sa mi pred očami prehrala tá hrozna havaria. Je možné,že sa mi to celé len zdalo?
"Ethan si v poriadku?"
"Ako som sa dostal do nemocnice?"
Mama naštartovala auto,pozrela na mňa a potom svoj pohľad upriamila na dianie za čelným sklom.
"Mami?!"
"Zbili ťa,nejaký nevychovanci ťa bezdôvodne napadli."
Niečo sa mi na tom nepozdávalo,neznela nejak extra presvedčivo. Čo ak mi niečo nechcú povedať? Č...čo ak Daisy zomrela a takto sa snažia nepovedať mi to? Nie,nie nemôže byť mŕtva,veď predsa bola pred pár dnami pri mne v nemocnici. Musím sa na ňu spýtať,musím vedieť či je v poriadku. Nervózne som si o seba trel dlane,nebudú si o mne myslieť,že mám niečo s mozgom? A keby aj,musím vedieť či ke moja krásna Rosie v poriadku.
"Mami,môžem sa ťa niečo spýtať?"
"Čo by si chcel vedieť?"
"Čo stalo s Daisy?"
"S kým?"
Letmo na mňa pozrela a ďalej sa venovala premávke,nechápal som. Naozaj sa chcú tváriť,že neexistuje? V aut zavládlo ticho,možno čakala moju odpoveď,no ja som sa znovu ponoril do mojich myšlienok. Musís ju nájsť,ale ako? Mysli Ethan,mysli! Fotka,tá fotka zo zahrady!

Vybehol som z auta,mama na mňa nechápavo hladela,no mne išlo len o jedno,musím vidieť tú fotku. Vybehol som hore po schodoch,začínal so cítiť,že nie som celkom fyzicky v poriadku. Kam som dal fotoaparat?!

Prehľadal som snáď celú izbu,keď som ho konečne našiel,našiel som fotoaparát,no fotka ako by sa stratila,nebola tam.