Ethan Swan

XVIII

Ako výchor som prebehla celú chodbu,zbehla po schodoch a vyletela z nemocnice. Okoloidúci ľudia na mňa hľadeli ako na úplného blázna. Pľúca takmer nestíhali,no ja som nebola ochotná zastať. Aj ten najmenší sval ma bolel. Už dávno som minula aj svoj druhý dych, ktorý mi ako tak dopĺňal energiu. Bolo to jedno,všetko to bolo jedno pokiaľ bola možnosť, že bude Eathan žiť.

Doma sa rozleteli vchodové dvere,vbehla som dnu a priamou čiarov do mojej izby. Vyzliekla som si nepotrebné oblečenie a zaľahla do postele. Zlatko, myslím že teraz zaspíme ľahko. Vráť ho späť Leah, neprajem si nič viac, len aby si ho vrátila späť. Zababušila som sa do paplóna a ako povedala Leah, v sekunde som upadla do ríše snov.

Nebolo ťažké prísť na to, kedy Leah začala pracovať na našom pláne. Raciolálne myslenie mi vysielalo výstražné signály, aby som si na ňu dala pozor a neverila jej, no moje srdce to ignorovalo najviac, ako to len šlo. Nič viac som nechcela, aby som znovu mala pri sebe môjho milovaného Ethana. Aby znovu dýchal, hľadel na mna jeho krásnymi očami a nech mi uši zaplaví tlkot jeho srdca, srdca ktoré bilo len pre mňa. Teraz je však chladné a bez života, bez života, ktorý Leah musí zachrániť.

Mala som pocit, že sa všetko moje podvedomie oddelilo od môjho tela. Myslím, že veim ako sa cíti Leah. Je len hlasom v mojej mysli, ku ktorému už nespočetne monoho rokov nikto nepozná tvár.

"Ach drahá, rada ti moju tvár ukážem, tak rada ti predvediem moju tvár."
"Počuješ ma? Mňa a moje myšlienky?"
"Zlatko, sú to naše myšlienky."
Temnota, v ktorej doteraz zneli len naše hlasy sa rozostúpila. Zlatisté svetlo sa rozlialo navôkol a moje podvedomie nadobudlo akúsi podobu, ktorá vyzerala ako moje telo, no bol to len klam. Okolo sa rozprestrel nekonečný kút prírody, ktorý bol mixom lesa, lúky, parku a botanickej záhrady. Pomaly ku mne pristupovala bytosť, krásne dlhé šaty, dlhé vlasy a pôvabná tvár.
"Leah?"
"Vitaj moja drahá, vytaj v mojem svete."