Ethan Swan

XV

Strhla som sa na zbesilé pípanie prístrojov,vydesene som pribehla k bezvládnemu Ethanovi. O pár sekúnd ma sestrička napriek môjmu nesúhlasu vynášala z izby,v ktorej bolo plno dokrorov. Chaoticky okolo neho pobehovali,začal ma napĺňať strach. Po toľkých týždňoch sa niečo deje,no mám pocit,že to nie je nič pozitívne. Mňa iž dávno prepustili,ale stále tu trávim viac času ako doma. Sestričkinu zovretie spevnelo,keď ho začali oživovať. Slzy sa mi rozliali po tvári,kopala som,metala sa a vrieskala ako zmyslov zbavená. Všetci naokolo sa na mňa vystrašene dívali ako by som bola nejaký blázon alebo čo.
"Ethan,Ethan!"
Neustále som opakovala jeho meno,ako by to malo nejak pomôcť v tejto hroznej situácií. Doktori od neho odstúpili,srdce mi vynechalo úder,keď som si všimla ich tváre. Nie,nie on nemôže zomrieť,nesmie zomrieť! Konečne sa mi podarilo vymaniť zo sestričkinho zovretia. Vletela som do izby,kde som si vyslúžili zvláštne pohľady. Nie,nie,nie,nie! Utierajúc si slzy som dokráčala k posteli s jeho bezládnym telom,nemôže byť mŕtvy. Trasúc sa som ho chytila za ruku,na malý moment som prestala vnímať realitu. Pred očami sa mi odohralo všetko od nášho prvého stretnutia až po autonehodu. Takto to nemôže skončiť,nemôže,nesmie zomrieť!
Pohladila som ho po blednúcich lícach,zmáčala som ich slzami a zanechala jemný bozk na jeho chladných perách.
"Milujem ťa a navždy budem."
Posledné slané slzy plné smútku dopadli na jeho chladné líca,ktoré opustil život. Šok mi nedovolil plne si uvedomiť čo sa stalo,vôbec som si neuvedomovala,že som stratila človeka,ktorého som nadovšetko milovala a bez ktorého môj život stratil zmysle. Slzy mi neustále stekali po lícach,podlomili sa mi kolen,chladná dlážka mi nastavila svoju náruč. Schúlená na chladnej podlahe som lapala po vzduchu,jeho smrť ma pomaly a listo,bunku po bunke zabíjala. Sledujúc sestričku ako zakrýva jeho telo som dúfala,že je toto celé len nočná mora,z ktorej sa prebudím v jeho náručí.