Vlčie srdce |DOKONČENÉ|

Milovať, a byť milovaný!

Jedine čo mi po ňom ostalo bola krabička cigariet a fľaša alkoholu. Automaticky som fľašu otvorila a napila sa. Potom som sa zrútila ma zem a pocítila som to. Bodnutie do srdca, neskutočná prázdnota, samota s vedomie, že ho už nikdy neuvidím....Horúce slzy si prepierali cestu po mojej chladnej pokožke. Zápalila som si cigaretu. Na jeden ťah som vyfajčila skoro polku. Dych sa mi triasol a nemohla som dym z pľúc súvisle vydýchnuť. Ohorok som hodila do priepasti. Zakričala som! Čo mi hrdlo stačilo. A znova. Tak silno som plakala až som sa zadúšala. A nemohla som sa nadýchnuť.

Postavila som sa a pozrela do priepasti. Voda!
VODA!!!! Možno žije! Rozbehla som sa pozdĺž okraju rokliny, niekde predsa musí byť priepasť menšia....Bola som pomalá, veľmi pomalá. Premenila som sa a bežala som o dosť rýchlejšie.

Bežím, tak rýchlo ako sa mi dá a stále sa snažím zrýchliť. Ľadový zimný vzduch ma bodá v pľúcach, ruky resp. laby mam porezané od ľadu, každá stopa v snehu je červená. Kopec sa konečne začal zvažovať. Už počujem burácajúcu rieku. Musím byť blízko!

Začalo sa stmievať, a mne už v ušiach pulzuje krv. Zrazu sa predomnou ukázala rovina. Už žiadna roklina . Iba pokojná,široká rieka.Na brehu som zahliadla čiernu mikinu. Pribehla som k bezvládnumu, premočenému telu. Jeho tvár bola mŕtvolne biela a pery purpurovo-modré. Vytiahla som ho na súš.
Keď som bola malá mama trvala na záchranarskom krúžku na základke. Vraj sa mi to raz zíde. A mala svätú pravdu.
Skúsila som mu nahmatať tep na zápästí. Pocítila som slabúnké a pomalé pulzovanie. Celým telom mi prešiela neuveriteľná eufória. Zaklonila som mu hlavu a vtom sa rozkašľal a otvoril jeho neuveriteľne zelené oči.
,,Fer...."Začal potichu.
,, Pšššššššst.Nič Nehovor som tu!" Povedala som a jemne som ho objala. Aj keď som mala pocit, že mu rozdrvim všetky kosti v tele. Objatie mi opätoval položením pravej ruky na chrbát, silno mi stisol bundu. Pobozkala som ho na čelo, vyzliekla som si bundu a prikryla som ho s ňou. Iba zatváral oči a zťažka dýchal. Nazbierala som v lese nejaké haluze a zápalila som oheň. Z väčších halúz som mu urobila prístrešok a provizórnu ,,posteľ". Vyzliekla som mu premočenú mikinu a aj nohavice. Celý sa triasol od zimi, rozhodla som sa okolo neho založiť ešte dva plamene.
Bola hlboká noc a rozhodla som sa ísť niečo uloviť....tie 3 králiky stačia. Posledný raz som priložila do vatier, premenila som sa s ľahla si ku Christianovi. Ale nespala som, musela som nás chrániť.
Ale nakoniec ma vyčerpanie z behu vyšťavilo a zaspala som.

***

,,Puk!!"Zobudilo ma slabé praskanie konárikov. A následne vŕzganie snehu pod tlakom niečích krokov. Rozhodla som sa počkať kým sa niekto neukáže.
Medzi stromami som na zlomok sekundy postavu. A v zápätí štípnutie v ľavom stehne. Uspávacia šípka!!! Nič horšie sa mi asi stať nemohlo!!!A už som videla iba hmlu a následne čerňavu.

###

Zobudilo ma búchanie kladivom, ako keď som bola malá a Sebbov otec nás zobral na strýkovu farmu kďe strýko koval podkovu pre svojho koňa.
Otvorila som oči, a nič sa nezmenilo iba tma a neznesiteľný smrad hnijúceho mäsa. Vzápätí ma naplo na zvracanie. Nebolo čo zvracať....
Rukami som sa snažila nahmatať kde som. Cítila som chladné, mokré a klzké mreže. Všade okolo...Ale kde je Christian??? Čo ak sa mu niečo stalo???
Vtom niekto luskol prstami a zapálila sa fakľa na stene. Zrazu som videla všetko okolo. Už viem z čoho pochádzal ten neuveriteľný smrad. Všade podomnou boli kosti a kusi mäsa a ešte....kožušina.
Keď som to uvidela ústa som si zakrýla rukou aby som nevykríkla a pritisla som sa k mrežiam.
Vtom do miestnosti s mrežami vkročila žena.

Celá bola zahalená vo vlčích kožuchoch. Niečo zamumlala ,,strážam" a oni odišli. Jej reč pripomínala niečo ako Arabčinu. Nezrozumiteľne slová a tón reči , akoby sa neustále hádali.
Podišla ku mne, jemne pozdvihla hornú peru akoby som sa jej hnusila a prstom mi prešla po sánke. Znenazdajky ma silno schmatla za hrdlo.
Stojím priviazaná o kôl. Kričím, kopem a prosim o život. Záhadná žena niečo povie a seno podomnou vzbĺkne. A ja pomaly, pomaličky ale veľmi bolestivo umieram. Okolo mňa stojí veľa príslušníkov tohto klanu, taktiež zahalený vo vlčích kožuchoch. Posledné čo vidím je Christian, ktorého držia dvaja muži a on sa len kričí a z očí mu stejajú slzy a snaží sa im vytrhnúť zo zoretia. Potom už len štipľavé plamene v tvári. A ....
                                      *SMRŤ*