Verím len nám

29

Z pohľadu Jacka:

"Čo sa stalo Cait?! Si v poriadku?" so strachom v očiach som sa jej spýtal.

"Jack...ja, ja-" bol som trochu vystrašený.

"Cait? Volám záchranku!" videl som že niečo s ňou niečo nie je v poriadku a preto som musel rýchlo konať.

"Jack? Jack Jamesly?" pozerala sa na mňa

"Áno to som ja. Ale nechápem." nechápal som o čo tu ide

"Moja najlepšia kamarátka sa volá Layla Dearing. Jej priateľ sa volá John Jenkins. Teda myslím že sa už zosobášili ale rovnaké mená zatiaľ nemajú."  pomaly mi povedala túto informáciu.

"Ako vieš o tom sobáši? Dnes sme ti to predsa nevraveli." behalo mi to hlavou

"Ja viem!" Zvýskla Caitlin

"Cait, vrátila sa ti pamäť?! Dobre, popíš naše prvé stretnutie."

"V škole v Miami. Hneď po hodine si ma pozval na obed." postavila sa a pobozkala ma

Bol som tak rád, že sa jej pamäť vrátila. Išli sme dole do obývačky kde všetci sedeli. Keď sme tam prišli všetci na nás hodili pohľad, Cait sa usmiala a povedala:

"Ľudia, vrátila sa mi pamäť!"

Všetci ostali šokovaný, ale potom sa radovali spolu s nami. Lay pribehla ku Cait a objala ju. Sadli sme si na gauč a Cait mi sedela na kolenách, rozprávali sme sa hlavne o Johnovy a Layle.

"No ako vy naše hrdličky?" spýtal som sa zo smiechom Johna a Lay

"Ozaj, tomu neuveríte. Za chvíľu budem pani Lay Jenkinsonová. " skríkla ukázala nám svoj zásnubný prsteň. Všetci sme sa radovali spolu s Lay.

Keď bolo už neskoro večer zobral som Cait do našej izby. Chytil som ju za ruku a viedol na balkón. 

"Teraz si zavri oči." pošepkal som jej do ucha

"Čo? Prečo?" 

"Len to urob." povedal som a Cait to aj spravila

Prešiel som jej ku chrbtu a pripol jej na krk náhrdelník, kúpil som ho ešte v USA. Prešiel som späť ku Cait a povedal som jej že už môže otvoriť oči. Keď to zbadala bola celá bez seba.

"Och, Jack. To je tuším karát?"

"Áno, je to karátový náhrdelník. Viem že si vždy o takom snila tak som si povedal že ti ten tvoj sen splním." usmial som sa na ňu

 Vrhla sa mi okolo krku a poďakovala sa mi. Ja som sa len ďalej usmieval. Bola mojím všetkým, nikdy by som nedopustil aby sa jej kvôli mne niečo stalo. Vtedy som si všimol že jej úsmev z tváre mizne. Oblizla si pory, pozrela sa inde a potom zasa na mňa.

"Jack, počuj musím ti niečo povedať." povedala mi zo smutným hlasom, nevedel som čo sa deje v poslednom čase som pri nej trošku mimo.

"Čo sa deje? Hovor." pozrel som sa na ňu

"Nechcem byť ako tie...ehm...rozmaznané pipky." zamračila sa na mňa, ale v očiach som jej videl že to nie je všetko čo mi chcela povedať.

"Čože? Nechápem." rozmýšľal som čo tým myslí, keď mi to práve došlo "Ty smeruješ na ten náhrdelník, však?" oblizol som si pery

"Nie, nemyslím LEN ten náhrdelník, myslím všetky tie drahé veci čo mi dávaš." zastavila sa, očami prebehla po okolí a potom zosmutnela ešte viac "Vlastne si za to môžem ja sama, ja som tá čo chodí skoro každý deň na nákupy." videl som ako po jej tvári stekajú prvé slzy