Verím len nám

30

„Jasné že nie, ale nechcem aby bola v tomto dome." otočil som sa a vybral som sa hore do svojej izby. Keď som bol na schodoch, otočil som sa k Johnovi a povedal. "Už nikdy!" a odišiel som.

Keď som zavrel dvere od mojej izby, sadol som si na posteľ. Chvíľu som rozmýšľal, vtedy som však uvidel tú krabičku na stole. Natiahol som sa po ňu a otvoril ju. Díval som sa na ten náhrdelník, chcel som ho vyhodiť von z balkónu ale neurobil som to. 

Zavrel som krabičku, vzal ju do ruky a išiel dole. V chodbe som si zobral kľúče od auta no vtedy za mnou prišiel John a zastavil ma.

"Kam ideš?" John nadvihol obočie a čakal na odpoveď.

Chcel som ho odignorovať ale tá túha vynadať mu, za to že sa stará do mojích veci, bola veľká. Po rozume mi behalo veľa vecí čo by som mu mohol povedať ale nenašiel som proste tie správne slová. Zastavil som sa a keď mi napadli tie správne slová otočil som sa smerom ku nemu a prehovoril som:

"Ty sa do toho, kurva, nemáš čo starať!" prišiel som ku nemu, keď som stál presne pred ním znova som prehovoril. "Toto je môj osobný život. A preto si môžem robiť čo chcem! " prižmúril som oči a po chvíľi som išiel smerom k dverám.

Zastavil ma Johnov hlas. "To je pravda, ale za tvoje správanie je teraz Cait v nemocnici!"

Ignoroval som ho a pokračoval ďalej v mojej cete. Nasadol som si do auta a krabičku s náhrdelnikom som položil vedľa mňa na sedadlo. Dal som kľúče do zapaľovania a vyrazil som. Nemal som ani ponatia kam idem pretože som nevedel kde býva James. Tak som iba blúdil a viezol sa po uliciach. 

Keď som po 1 hodine nenašiel Jamesa, mal som na pláne ísť domov a nájsť ho cez naše veci ale nemal som chuť sa vracať späť k Johnovi. Vybral som a teda do nemocnice, dúfal som že Caitlin mi to povie.

Keď som vošiel do jej izby uvidel som tam Laylu ako plače. Keď ma uvidela, na jej tvári som mohol vidieť že je naštvaná. 

"Čo tu robíš?!" spýtala sa ma a medzi tím si utierala slzy. Chcel som byť milí ale to nebola práve moja silná stránka.

"No prepáč? Prišiel som za Caitlin." bože neznášam takých ľudí čo sa ma spýtajú čo robím aj keď to je jasné ako facka. 

Layla ostala ticho, keď som si všimol že Cait bola bezvedomí. Chvíľu som tam stál ale potom som sa otočil a vyšiel von. Počul som ako na mňa Layla zo zadu kričí.

"Jack? To bolo všetko? Načo si sem za ňou prišiel?" slzy jej znovu spadli z očí. "Si hnusný hajzel vieš o tom?" zakričala za mnou ešte raz keď zistila že jej na tu prvú otázku asi neodpoviem.

"Kurva ti nedáš pokoj?" otočil som sa smerom k nej, ona len zakrútila hlavou a ja som prišiel k nej ešte bližšie. "Prišiel som sem aby mi povedala kde býva James ale odchádzam pretože je v bezvedomí." a odišiel som.

"Posledné čo povedala bolo že ťa MILUJE. Presne ako na svadbe, pamätáš?" zakričala po mne. Z jej hlasu som počul že sa znova rozrevala. Tento krát som to už ignoroval, pretože Lay mala pravdu.

Nastúpil som do auta a len tak som sa vozil po meste. Rozmýšľal som nad tým čo Lay povedala, pri spomienky na našu svadbu vo chvíľu keď ju zasiahla guľka do srdca ma donútilo zosmutnieť. Vtedy som iba to aby to prežila, a teraz? Teraz mi je úplne jedno čo s ňou bude.

Ale nemôžem to nechať takto, predsa ešte stále niekde v kútiku srdca Cait ľúbim. Keď som sa vrátil späť do reality, uvidel som Jamesa ako prechádza cez cestu. Mal som ho chuť zraziť ale krotil som sa. Vystúpil som z auta a zakričal na neho, prišiel bližšie ku mne a ja som sa ho spýtal:

"Si James?" nevedel som aké ma priezvisko tak som sa musel spýtať iba na meno. On prikývol ja som mu otvoril dvere od auta nech nastúpi, keď nastúpil ja som išiel z druhej strany. 

"Poznáš Caitlin? Caitlin Jamesly?" preglgol som keď som povedal moje priezvisko v jej mene

"Ehm, Caitlin Jamesly? Jamesly? Nie nepoznám." videl som ako rozmýšľa

"Teda Smith. Caitlin Smith." prevrátil som očami, zabudol som že James nevie že je vidatá

"Áno poznám prečo?" 

"Lebo sa jej od teraz budeš vyhýbať veľkým oblúkom. A tento náhrdelník si zober späť!" Zobral som ho do ruky a podal som mu ho.

"Inak čo?" zasmial sa

"Inak ťa zabijem. Ak o tomto niekomu cekneš a nebudeš robiť to čo ti vravím. Prídem ku tebe domov a odbachnem ťa. Rozumieš?"

Preglgol a prikývol. Naznačil som mu že už môže ísť a náhrdelník si zobral zo sebou. Bol som spokojný, išiel som do nemocnice za Caitlin. Vedel som že jej musím niečo povedať. Musím jej povedať o Naoki. Ja som spravil väčšiu chybu než ona a nechal som aby za to pykala.

Zastavil som pred nemocnicou, zhlboka som sa nadýchol a vošiel dnu. Vyviezol som sa na poschodie kde mala ona izbu, keď som prišiel do jej izby Layla tam už nebola. Cait sa stále neprebrala sadol som si k nej a chytil som jej ruku. Druhov rukou som jej hladkal tvár. Bola tak rozkošná.

Vtedy prišiel doktor a ja som sa konečne mohol spýtať čo sa stalo s Cait.

"Dobrý deň, čo sa stalo Cait? Uzdraví sa?" 

"To nevieme. Caitlin ma vysoké horúčky 40+ a ak sa neprebudí do 2 dní. Je koniec. Ostáva nám len dúfať, ale Cait je silná." z jeho slov som ostal šokovaný

"Čo? Nie to nemôže byť pravda. Však ma len horúčky z toho nemusí zomrieť!"

"Áno, ale ona iba vyšla z nemocnice a na druhý deň sem aj prišla kvôli horúčkam, mala odpočívať. A teraz jej ide o život!"

"Preboha! T-to nie, to je moja chyba. Mal som jej povedať pravdu hneď. Je to všetko moja chyba nesmie zomrieť. Nesmie." panikáril som

"Je nám ľúto pán Jamesly. Ale ak sa nezobudí v priebehu 2 dní, už jej potom nepomôže nič."