I Hate/Love You ✔

I Hate/Love You -7-

Prinášam vám novú časť :3 Už sa nám to konečne aspoň trošku začína roziehať a ja len dúfam e Vást to nenudí :P 

ďakujem za reakcie k predošlemu dielu, a nové ma pravdaže len a len potešia teda- prosííím O:)

Zoé:

„Zoé, myslíš že by si mohla zabehnúťk Robovi do garáže po ďalšie ozdoby? Robovi sa všetky nezmestili do auta.“

Hovorí mi Bell ako sa zastavím pri ich stánku. Odhodím ohryzku z jabĺčka ktoré som práve dojedla do koša a venujem jej úsmev.

„Jasné. Koľko tam toho ešte ostalo?“

Bell sa poškrabe na hlave akože rozmýšľa.

„Myslím že len nejaká tri škatule.To zvládneš nie?“

Venujem jej len úsmev a už kráčam smerom o ktorom viem že vedie k Robovej garáži.

Kládla som nohu pred nohu a obzerala som sa dookola. Obdivovala som čo všetko títo ľudia robia pre kolóniu. Vedela som, že je to malý prejav ich vďaky za to, čo pre nich s otcom robíme.

Zastavila som pred Robovou garážou a pomaly som otvorila dvere.

Nakukla som dnu a zrak mi padol na tri obrovské škatule.

„Jasné Bell. Sú tri ale akosi si zabudla povedať že sú obrovské...“

S povzdychnutím som prišla k nim a rozmýšľala som ako ich uchopiť tak, aby som neponičila ich obsah. Nejakým zázrakom sa mi ich podarilo naskladať na seba a vyhodiť si ich do náruče.

Bol tu však menší problém.

Tretia škatuľa mi siahala vysoko nad hlavu a teda nemala som ako vidieť pred seba. Neostávalo mi nič iné, ako vykrútiť hlavu do neprirodzenej polohy a modliť sa že sa nestretnem s chodníkom.

Nohou som opatrne kopla do dverí ktoré sa zavreli a zhlboka som sa nadýchla. Pripravovala som sa na pomerne dlhú cestu plnú prekážok s – povedzme si úprimne, nie najľahšími škatuľami.

Opatrne som kládla nohu pred nohu a zvažovala som každý jeden krok akoby od toho mal závisieť môj život.

„Nepotrebuješ pomôcť?“

Ozve sa zraz spoza mňa a ja mám čo robiť aby som nenadskočila meter vysoko. Musím sa naozaj veľmi ovládať pretože nechcem porozhadzovať škatule všade naokolo, ale výkriku ktorý sa mi derie z úst už zabrániť naozaj nedokážem.

„Od teba nechcem nič!“

Zamrmlala som no bola som si istá že ma počul.

Moje srdce sa ešte stále trepotalo ako kolibrík v uzavretej klietke miniatúrnych rozmerov, keď som opäť začala klásť nohu pred nohu. Cítila som jeho prítomnosť za mnou no odmietala som sa s ním baviť.

Nemá výčitka svedomia mi nahlodávala vnútro a zvádzala som naozaj veľmi ťažký vnútorný boj sama so sebou, aby som sa neotočila a nežobronila o odpustenie.

Ale... tá časť môjho mozgu ktorá uvažuje s chladnou hlavou a neriadi sa emóciami mala na tvári vážne odhodlaný bojovný výraz ktorý naznačoval- ani to neskúšaj mladá dáma!

„Môžeš ma prestať prenasledovať?“

Sykla som po hodnej chvíli keď som to už nevydržala.

Vzduchom sa rozniesol jeho smiech.

Prečo.. prečo som si nikdy neuvedomila aký drsný a chrapľavý ho má? Ako ma z neho mrazí v krížoch a ako mi to vysiela mravčenie do celého tela?

Zhrozene som zalapala po dychu keď som si uvedomila moje myšlienky. Zoé sakra dievča na čo to myslíš?!

„Ja ťa nesledujem. Len si chcem užiť ten pohľad keď budeš objímať zem po ktorej kráčaš..“

Dobre.. myšlienku na jeho pekný smiech hneď vystriedala myšlienka na  to,aký je to idiot.

„Takú radosť ti nesprá-á-á ...“

Ani som nestihla dopovedať a do cesty mi vbehol nejaký malý chlapček. Chcela som sa mu vyhnúť teda som sa prudko otočila doprava čo však spôsobilo že som zabalansovala a krabice v mojich rukách, ktoré už jasne niesli známky únavy- štípali a myslela som že mi odpadnú, sa veľmi nebezpečne rozkývali každá na inú stranu. Aby toho ale nebolo málo, gravitácia si odskočila niekam na kávu a ja som sa pomaly ale iste pripravovala na tvrdý pád a na to, že Benovi poskytnem presne to, na čo čakal. 

Pohľad na to, ako objímam zem po ktorej kráčam. 

Lenže... 

Tvrdý pád sa nekonal.

Stalo sa niečo...

Nemožné..

Ben:

Ani neviem ako sa to stalo...

Proste.. v jednej sekunde som bol plný škodoradosti že sa naozaj stane to na čo som čakal odkedy som ju zbadal niesť všetky tie krabice, a v tej druhej som sa už našiel ako načahujem ruky a objímam jej telo čím zabránim jej pádu.

Úprimne?

Naozaj netuším kto z nás dvoch,či Zoé alebo ja, sme boli zmätenejší.

Pozerali sme si navzájom do tvárí ktoré odrážali prekvapenie toho druhého.

Keď som si uvedomil čo sa stalo- čo som vlastne spravil, rýchlo akoby ma uštipol had som od nej odskočil ale zase nie tak rýchlo že by jej mal opäť hroziť pád.

Ona tam prekvapene stála, krabice voľne ležiace vedľa nej no nevenovala im pozornosť. Uprene ma sledovala až som sa cítil ako malý chlapec pristihnutý pri pozeraní neslušnej scény v televízií.

„Ja... ďakujem...“

Povie s toľkou úprimnosťou v hlase,až ma zaleje zvláštny, dosiaľ nepoznaný pocit v hrudi a v okolí bruška pocítim divný nával tepla.

„Um .. no.. nie je... nie je zač..“

Som plne prekvapený vetou, ktorá opustí moje ústa.

Čože?

To akože vážne Benjamín?

Čo sa to s tebou deje? 

Si tu len ani nie deň a už sa správaš ako bábovka!

„Ale nemysli si že ti budem chodiť za zadkom stále a zachraňovať ťa.“

Rýchlo som dodal aby si o mne náhodou nepomyslela že som... milý. 

Ja...

Viditeľne zúžila oči ako to už pri nej keď sa pozerá na mňa býva zvykom.

„Ja som sa ti o nič neprosila! Naopak,myslela som si že čakáš len na to! Naozaj nechápem prečo si sa unúval pomáhať mi!“

Fascinovane sledujem, ako sa jej naviera žila na čele. Musí byť teda vážne rozčúlená. Na perách sa mi objaví starý známy arogantný úsmev. 

V mojej hlave zaznie aplaus.

Áno! 

Starý Ben je späť a tá mäkká bábovka nech sa radšej zahrabe do piesku!

„Vieš že vážne netuším? Mohol to byť tak skvelý pohľad...“

Myknem plecom, obídem škatuľu beztoho aby som o ňu čo i len zavadil pohľadom a vydal som sa nevedno kam.

A hoc som si to odmietal priznať... ten krátky moment keď som bol normálny... ten krátky moment keď moje pravé ja vyšlo na povrch, sa mi zarezal hlboko do môjho arogantného, ľadového srdca.

Ak by ste ho šli teraz podrobne skúmať mikroskopom, našli by ste na ňom malú, no veľmi podstatnú trhlinku.

A toto bol začiatok....