I Hate/Love You ✔

I Hate/Love You -2-

Tak teda, opäť Vám prinášam ďalšiu časť! :* Tak snáď sa bude páčiť ..

Zoé:

„Takže ty sa netešíš že príde?“

Opýtala sa ma snáď stý krát moja najlepšia kamarátka Bella. Mala som ju rada, to naozaj, len niekedy som mala pocit, akoby všetky jej mozgové bunky lietali hore dole po jej kučerách.

Bell je naozaj krásne dievča.

Vysoké,chudé so snedou pleťou a naozaj nádhernými tmavými kučerami ktoré som jej neraz závidela, a ešte krajším úsmevom.

Spoznali sme sa pred piatimi rokmi keď jej rodina prišla do kolónie po tom, ako jej otca zabili a ju, jej matku a malú sestričku Abby vyhodili z bytu. Už keď sme sa prvý krát videli, vedeli sme že to je osud.

A naozaj.

Stala sa z nás nerozlučná dvojica a dokonca nám ani nevadí náš vekový rozdiel. Bell má už totižto dvadsať jedna a po dosiahnutí plnoletosti ostala v kolónií ako dobrovoľníka- pomáha nám s ostatnými rodinami v núdzi.

Akurát sme sedeli v hosťovskej izbe v našom dome, ktorá bola po dlhé roky zaprataná kadejakými haraburdami,pretože sme dostali za úlohu vypratať ju a nachystať pre toho idio.. pre Bena.

Teda, presnejšie za úlohu som to dostala ja no komu by sa niečo také chcelo robiť samotnému?

„Ja neviem. Nemôžem súdiť niekoho koho nepoznám. Videla som ho naposledy pred desiatimi rokmi a poviem ti, vtedy to bol riadny idiot, no je pravda že mal len deväť rokov. Neodsudzujem ho hneď pretože každý sa môže zmeniť ja len.. „

„Utvorila si si názor ktorý ti naň poskytol bulvár?“

Sklonila som zrak k svojim rukám a nervózne som si preplietla prsty.

„Áno. Myslím že si ho utvoril každí kto číta noviny, no ako som povedala nesúdim ho. Má šancu napraviť si môj pohľad naňho.“

„Niekedy by som si priala mať taký pohľad na svet a na ľudí ako máš ty..“

Povie Bella a ja sa postavím. Pohľadom preletím po vypratanej izbe a zrak sa mi zastaví na okne. Povesili sme naň tmavomodrú záclonu ktorá siaha skoro po zem a naozaj sa do tejto malej,svetlej izby hodí.

Podídem k nemu a priložím ukazovák na sklo. Hneď sa okolo miesta ktorého som sa dotkla vytvorí orosený, neforemný kruh a to ma povzbudí v ďalšom pohybe prstom, až z toho vznikne bezmyšlienkovité kreslenie vzorov.

Vydýchnem.

„Vieš Bell, niekedy takýto pohľad na svet nie je najlepší. Tým že verím že v každom človeku sa nachádza niečo dobré, som vlastne naivná a dávam ľuďom možnosť aby mi ubližovali a aby ma sklamali niekoľkokrát, pretože im vždy naivne uverím keď sa mi prídu ospravedlniť. Niekedy by som si priala byť o niečo tvrdšia.. aby keď mi človek venuje psí pohľad alebo nesmelý úsmev.. proste aby som si hneď nemyslela len to dobré. Otec ma od mala viedol k tomu, aby som v ľuďoch hľadala len to dobré a áno som ochotná vzdať sa všetkého len aby bolo ostatným lepšie lenže...mám strach že tak ako ja pomáham každému naokolo že... proste bojím sa že ak budem tú pomoc potrebovať ja, nenájde sa nikto kto by mi ju poskytol...“

Ešte stále som neodtrhla pohľad od okna, a ešte stále som po ňom neprestala kresliť rôznorodé tvary no počujem, ako sa Bell dvihla a kráča mojím smerom. Keď je pri mne, strhne mi ruku z okna a otočí si ma čelom k sebe. V tvári ma vážny výraz čo sa u nej nevidí často.