I Hate/Love You ✔

I Hate/Love You -5-

Prinášam Vám ďalšiu časť tak snáď Vás nesklamem zlatíčka moje :3

Zoé:

Bolo to zvláštne, vedieť že je v tom istom dome ako ja. Že ma od neho oddeľuje akurát tak stena medzi našimi izbami...

Žalúdok mi zvieral zvláštny pocit a ja som nevedela identifikovať, či bol záporný alebo kladný.V každom prípade bolo jasné, že hoc som s ním pobudla v jednej miestnosti niečo okolo desiatich minút, vyvolal vo mne zmiešané pocity..a to sa mi nepáči. 

Absolútne.

Na dvere mojej izby sa ozve tiché zaklopanie.

„Áno?“

Vyzvem návštevníka a dnu vstúpi Bella. Vydýchnem úľavou.

„Ahoj... nečakala som ťa tu.“

Bell prekrúti tými jej veľkými čokoládovými očami a hodí sa na posteľ vedľa mňa.

„Čau. Vypýtala som sa od Saritty...celý deň som napnutá ako gumička lebo chcem vedieť najnovšie správy a ty sa ani neozveš!“

Prekrútila som očami a posadila som sa do tureckého sedu. Nohy som si prekrížila napevno a venovala som Bell dlhý pohľad rozmýšľajúc, čo jej mám vlastne povedať. Viem že očakáva veci,ktoré sa zväčša dejú v romantických filmoch, akože sme sa videli, vzduch okolo nás zaiskril a už v tej sekunde sme vedeli že sme si súdení a že jeden bez druhého nedokážeme žiť. Lenže ak sa aj takéto veci v reálnom živote dejú, tak to nebol prípad Bena a mňa.

„Nepozeraj sa na mňa akoby som od teba chcela výsledok nejakej matematickej rovnice! Napínaš ma ešte viac?!“

Zasyčala mojim smerom a ja som sa uškrnula.

„Tak fajn. Čo chceš vedieť?“

„Všetko!“

Pane bože tá je teda hysterická! Opäť som sa musela zasmiať, no vedela som že sa z toho tak ľahko nevymotám. Buď jej to poviem, alebo ma zabije jedným z tých tridsiatich spôsobov,ktoré si za ten čas čo mlčím stihla premyslieť. 

Tridsať jedna...

„Tak fajn. Kde začať? Hm.. čo tak tým, že som sa utvrdila v mojej domnienke že je to idiot? Ďalej.. mala si vidieť jeho výraz, keď som ho zaviedla do izby. Ak by som ho nepoznala, myslela by som si že tam teraz pobehuje s dezinfekčným prostriedkom...“

„A..?“

„Čo a?“

„Bože Zoé. Aký je?“

„Ja neviem.“

Bell sa na mňa pozrie, akoby som práve utiekla z blázinca a ja na to len nevinne pokrčím ramenami. Totižto ja naozaj neviem čo by som jej ešte mala povedať...

„Bell naozaj ťažko a mi hovorí o tom aký je, pretože by som len hádala. Nepoznám ho. To čo som ti povedala je len môj názor ktorý som si o ňom vytvorila v priebehu tých pár minút, ktoré som s ním strávila v jednej miestnosti. Nie žeby mi to bolo po chuti, ale keď s ním strávim nejaký ten čas, potom budem môcť rozprávať o jeho kladoch a záporoch...“

„Ráno je múdrejšia večera ja viem...ale hádam nás zoznámiš..?“

Opýtala sa ma s takou očividnou nádejou v hlase až som sa musela zasmiať. Pekne a od srdca.

„Pravdaže vás zoznámim. Aspoň ma nebudeš neustále bombardovať otázkami o tom aký je, ale vytvoríš si svoj vlastný názor na jeho osobu...“