I Hate/Love You ✔

*No, kedže mi to teraz s príbehom MONSTER nejde, rozhodla som sa pridávať tento príbeh tak snáď sa bude aspoň trošku páčiť :* Teším sa na vaše reakcie zlatíčka moje*

Prológ:

 

Dvere na kaviarni sa rozletia do oboch strán a dnu vošiel muž. Jeho ostro rezaná, tvrdá, príťažlivá tvár sa pootočí mierne doľava ako sa rozhliada po okolí a hľadá voľný stôl, kde by  sa mohol zložiť a počkať na svojho spoločníka. Vyberie si stôl v tmavom kúte, ďaleko od ostatných. Pohodlne sa oprie o koženú opierku stoličky a strnulo čaká.

Pred očami sa mi vybaví titulok z ranných novín:

ZRUJNUJE OTCA?

 

A pod tým, fotka chlapca. Na prvý pohľad mladý bezstarostný chlapec s havraními vlasmi a nebovo modrými očami. No v skutočnosti?

V skutočnosti je to chlapec, ktorý nerobí viac ako rozhadzuje peniaze, ktoré jeho otec horko ťažko zarobil vlastným úsilím a železnými nervami. Chlapec, ktorý sa nedokáže zmieriť so smrťou svojej matky.

Muž sa strhne z rozmýšľania, keď sa stolička oproti nemu pohne, a zastane pred ním muž v jednoduchých džínsoch, bielej košeli ktorej golierik vytŕčal spod goliera tmavomodrého svetríka.

„Richard! Som rád že si si našiel čas.“

Povie muž, rýchlo sa postaví a nastaví svojmu priateľovi ruku.

„Christopher. Vravel si že je to dôležité.“

Richard prijíme ruku svojho priateľa a usadí sa nastoličku oproti tej, na ktorej teraz sedí on.

Obaja muži sú ticho a len na seba pozerajú. Už je to niekoľko rokov, odkedy takto oproti sebe sedeli. Vlastne, je to už niekoľko rokov odvtedy, čo kontaktovali jeden druhého.

Christopher si povzdychne a hľadá vhodné slová ako začať. Potrebuje pomoc od svojho dávneho priateľa, no nevie ako oň požiadať. Totižto,vie že to čo od Richarda chce, nie je také jednoduché.

„Ako sa máš Richard?“ zvolí nakoniec jednoduchú cestu konverzovať a potom to naň proste vybaliť.

Richard sa so zdvihnutým obočím oprie o operadlo a zadíva sa na Christophera. Vie, že jeho priateľ ho sem nezavolal len tak pre nič za nič, a taktiež vie, že táto konverzácia sa nebude točiť okolo toho ako sa má.

„Mám sa dobre, ďakujem. Čo ty? Obchody idú ako majú?“

A týmto sa začne debata- celkom živá. Veď bodaj by nie?! Stretli sa dvaja muži, ktorí majú svoj vlastný biznis. Majú si čo po tých desiatich rokoch ktoré prešli odkedy sa stretli naposledy povedať.

Takto sa rozprávali nejakú tú hodinu. Káva v ich šálkach sa míňala a popolník na ich stole naberal na obsahu. K téme,prečo sem Christopher vlastne Richarda zavolal, sa ešte stále nedostali.Teda...

„Dobre Christopher, prebrali sme už naozaj všetko, ale ešte sme sa nedostali k tomu, prečo si ma sem zavolal naozaj.“

„Si dobrý..“ odpovie svojmu priateľovi s povzdychom.

„Celý život pracujem s ľuďmi. Neostávalo mi nič iné ako im porozumieť, a na tebe vidím že ťa niečo trápi... Budem hádať. Má to niečo spoločné s dnešnými novinami a ich titulkom?“

Christopher prekvapene zamrká a opäť venuje svojmu priateľovi obdivný pohľad.

„Máš pravdu Richard. Týka sa to Benjamína...“

„Chápem že máš problémy so synom ale naozaj netuším prečo si si na pomoc zavolal práve mňa...“

Christopher si rukou prejde po tvári a opäť sťažka vydýchne. Nevie kde má začať. Je to hanba.. hanbí sa priznať si že zlyhal.. že nedokázal po smrti svojej ženy udržať ich syna v normále, ale stal sa z neho rozmaznaný pankhart ktorý si nič neváži...

Lenže keď sa pozrel na Richarda vedel, že jeho rozhodnutie bolo správne. Vedel, že presne toto jeho syn potrebuje aby konečne dospel. Otázkou je už len to, či bude Richard ochotný podať jemu a jeho synovi pomocnú ruku aj keď to bude ťažké.

„Richard, ja potrebujem tvoju pomoc.“

Obočie jeho spoločníka vyskočilo vysoko na čelo kde sa objavila hlboká vráska.

„Prosím?“

„Viem že na to nemám právo ale potrebujem aby si Benjamínovi pomohol.“

Obočie vyskočilo ešte vyššie.

„Pozri Richard ja viem, že asi ničomu nechápeš, ale ja naozaj potrebujem aby Benjamín dospel...“

„A prečo si myslíš že dospeje akurát pri mne?“

„Pretože ako si poznamenal sám, pracuješ s ľuďmi a...máš Zoé.“

„Moji dcéru do toho neťahaj!“

Nálada pri stole sa rázom zmenila. Akoby niekto mávol čarovným prútikom sa z uvoľnenej nálady stála pochmúrna.

„Richard nechcel som ťa popudiť, ja len ... som zúfalý!“

„Zúfalý? Christopher naozaj neviem čo odo mňa očakávaš! Myslíš si, že si vezmem pod svoju strechu, k mojej dcére, k ľuďom o ktorých sa starám chlapca s ktorým má problémy vlastný otec?“

„Áno...“

Pri stole nastane hrobové ticho. Muži sa navzájom prepaľovali pohľadom a srdcia v hrudiach im tĺkli ako o preteky.Ticho  preťal až zvuk odťahujúcej sa stoličky. Christopker sa taktiež rýchlo postavil a sledoval priateľov vzdiaľujúci sa chrbát. Jeho myseľ pracovala na plné obrátky ako hľadala niečo čo by Richarda zastavilo..

„Zaplatím všetky vaše dlhy!“

Povie nahlas. Spôsobí to, že sa Richard zastaví v strede pohybu ale taktiež to, že všetky oči v miestnosti sa otočili k nim. Richard sa vráti k svojmu priateľovi.

„Všetky?“

„Všetky!“

„ČO odo mňa vlastne očakávaš?“

„Ja.. chcem len aby si si Bena vzal k vám najmenej na mesiac...“

"A tým mu pomohol?"

"A tým mu pomohol..."

POHĽAD TRETEJ OSOBY:

Z malej, rohovej kaviarne do upršaného počasia vidu  dvaja muži. Jeden odetý do drahého, značkového obleku, druhý oblečený pohodlne, no taktiež elegantne. Otočili sa k sebe tvárou v tvár a nastavili si ruky ktorými si následne potriasli na spečatenie ich dohody.

„Takže o týždeň tvojho syna očakávam.“

„Som rád že si súhlasil Richard...“

„Neboj sa. Ak ho nezmení práca v kolónií, tak už potom nič.. ale varujem ťa! Od Zoé nech sa drží čo najďalej!“

„Myslím, že v tom problém nebude..“

Kývnu si hlavami na znak súhlasu a už každý jeden kráča opačným smerom. 

Kráčajú domov, kde budú musieť oznámiť svojim deťom, že sa po desiatich rokoch stretnú...