Život so Zázračnou generáciou (KnB)

3. Kapitola: Kde je pravda?

Na druhý deň...

Ráno bolo zcela obyčajné. Ja a Kagami sme sa pripravovali do školy a rodičia do práce. Len čo sme doraňajkovali, trielili sme do školy. Keď sme prešli pár ulíc, niečo nebolo v poriadku. Kagami celú cestu mlčal a nad niečim tuho premýšľal.

,,Čo sa stalo?" zvedavo som sa ho opýtala.

,,Ale nič..." odvrkol a odvrátil zrak.

,,Aha... Tak prečo si taký mrzutý?" znovu som sa opýtala a trochu sa uškrnula.

,,Do toho ťa nič!" povedal a zabočil k bráne svojej školy.

V tichosti som ho sledovala ako odchádza. To čo mi povedal ma dosť naštvalo, dupla som nohou a zamierila do školy. BAKA! BAKA! BAKA! Keď sa s ním stretnem, zmlátim ho jak žito! V duchu som na neho nadávala a potrebovala som si niekde vybiť zlosť. Napadlo ma, že mám dnes tréning takže to skúsim tam.

Konečne som vkročila do školy. Prvá zastávka, skrinky. Keď som prišla k svojej skrinke, odomkla som ju a vytiahla si z nej prezúvky. Potom si všimnem veľký rozruch na hlavnej chodbe. Rýchlo sa prezujem, vezmem si veci a bežím sa pozrieť, čo sa deje.

Chodba bola plná roztápajúcich sa dievčat a medzi nimi sa našlo aj pár chalanov, ktorý sa tlačili na seba ako sardinky. Podišla som bližšie, aby som zistila príčinu. Kútkom oka som zahliadla červené vlasy a biele sako. Po chvíli ma to aj tak omrzelo a zamierila som pokojným krokom do triedy.

,,Tak tu si!" skríkol po mne známy hlas, ktorý ma prinútil zastaviť a otočiť sa.

Keď som tak urobila úplne ma zarazilo, keď som zbadala toho dotyčného. Jemne som sa zamračila, otočila sa a pokračovala ďalej v ceste keď vtom ako som sa otočila, nosom som do niekoho narazila. Do nosa mi vystrelila taká bolesť, že okamžite som si ho chytila a potom sa pozrela na toho, do koho som vrazila. Chcela som sa ospravedlniť ale nejak ma prešla chuť, keď som zistila kto to bol.

,,Hey! Pozeraj sa na cestu!" povedal Aomine keď zbadal moju tvár.

,,Dai-chan! Jediný, kto sa má pozerať na cestu si ty! Veď sa na seba pozri si veľký ako..." premýšľala Momoi a vtom som ju doplnila ja.

,,Gorila...!" s úškrnom som povedala.

,,Čoo?! Kto ti tu je gorila, ha?!" zavrčal Aomine s nervami na krajíčku.

,,Yuno, ty krvácaš!" skríkla Momoi a začala niečo hladať v taške.

Keď som sa pozrela na ruku, bola fakt dosť krvavá. Moja tvár skysla a keď som sa pozrela na Aomineho, už mi nepripadal naštvaný práve naopak. Vyzeral dosť previnilo a tiež sa trochu červenal.

,,Oh, Yuno. Dai-chan, okamžite sa Yuno ospravedlň!" kričala po ňom Momoi.

,,Si hlučná...!" zamrmlal si Aomine a na okamih sa mi pozrel do očí a potom sa znovu odvrátil. ,,Gomenn..." zamrmlal a odišiel za Akashim, ktorý bol povedzme od začiatku vinný, za to, čo sa stalo.

Keď odchádzal, jemne som sa usmiala a ovládol ma veľmi dobrý pocit. Momoi konečne vytiahla z tašky vreckovku a začala mi ňou utierať krv z nosa. Potom ma vzala do ošetrovne, kde mi do nosa napchali vatové tampóny. Momoi ma potom odprevadila do triedy a presne ako sme sa rozlúčili, začalo zvoniť.

------------------------------------------

Po škole som zamierila na tréning. Zastavila som sa pred telocvičňou a váhala vojsť dnu. Nakoniec som pozbierala všetku odvahu a otvorila som dvere. Nakukla som dnu a telocvičňa prázdna. Jemne som nadvihla obočie a opatrne vošla dnu.