Život so Zázračnou generáciou (KnB)

8. Kapitola: Pravda bolí

Ešte v ten večer...

Keď prišli domov rodičia, Kagami im povedal, že sme sa spolu pohádali. Mama prišla k mojej izbe a snažila sa dostať dnu.

,,Yuno, zlatíčko otvor. My... ti chceme s otcom niečo povedať..." sklesnuto povedala mama a znela tak vážne, že ma to prinútilo otvoriť dvere.

Odišli sme do obývačky, kde sme boli úplne všetci. Po dlhom čase sme sa znovu zišli ako rodina ale tentokrát tu niečo bolo inak. Keď som tam prišla, Kagami sa na mňa ani nepozrel. Uvedomila som si, že naozaj ide o niečo vážne.

,,Posaď sa, Yuno." povedal vážnym tónom otec a ja som urobila tak, ako povedal.

,,Chceli sme ti to povedať už skôr ale... nebol na to čas." sklesnuto povedala mama a skoro jej bolo do plaču.

,,Už si dosť stará na to, aby si uniesla pravdu a prijala ju s rozumom..." pokračoval otec. Hneď som vedela, že je tu niečo, čo mi nepovedali, skorej zatajili. ,,Ide o to, že si... adoptovaná." neisto povedal otec. Moje srdce sa zastavilo a dych značne spomalil.

,,Tvoja mama zomrela pri autonehode a s tvojim otcom sme sa veľakrát pokúšali spojiť ale bezvýsledne. Posledné informácie o ňom sme mali z obdobia, kedy si sa dostala do sirotinca. Keď sme chceli o tebe vedieť viac, obrátili sme sa na advokátku tvojej mami, ktorá bola údajne rodinnou priateľkou a dozvedeli sme sa, že máš ešte brata, dvojča. Ako sa to len volal... aha, volá sa Kuroko Tetsuya." mamine slová ma natoľko zarazili, že už som to nedokázala viac počúvať. Prudko som sa postavila a s plačom sa rozbehla do izby.

,,Yuno?!"

,,Zlatíčko?!"

Na druhý deň

Ráno som vstala veľmi skoro. Pobalila som si nejaké veci do tašky a potichu zišla po schodoch dole. Na stole v kuchyni som zbadala nejaké sušienky a tak som si ich pár vzala do tašky. Potichu ako myška som vyšla von a opatrne zatvorila dvere, aby som nikoho nezobudila.

Cestou som premýšľala, čo urobím ďalej. Vytiahla som mobil a prezerala si kontakty. Jediná osoba, ktorá mi bola najviac blízka, bola Momoi.

,,Haló?" ozvala sa ospalo Momoi.

,,Momoi? Ja... Potrebujem tvoju pomoc..." sklesnuto som povedala.

,,Yuno? Čo sa stalo?" celá preľaknutá sa ma opýtala.

,,Ja..." rozmýšľala som, čo jej mám povedať. ,,Ale nič... Zabudni na to a... zabudni na mňa. Sayonara, Momoi..." s tečúcimi slzami poviem a zložím. Následne si ho vypnem a zahodím do koša. Dozvedeli sme sa, že máš brata, dvojča. Ako sa to len volá... aha, volá sa Kuroko Tetsuya.

Keď som si na to spomenula, opäť sa mi spustili slzy. Rýchlo si ich utriem rukávom a poberiem sa svojou cestou.

-----------------------------------

,,Yuno, si hore? Ja sa chcem ospravedlniť za ten včerajšok..." povedal Kagami a opatrne vstúpil do mojej izby. Keď vošiel, zostal zarazene stáť vo dverách a potom sa s vystrašeným výrazom rozbehol za mamou a otcom.

Ja som sa zatiaľ konečne dostala na stanicu, odkiaľ mi mal ísť vlak až na západné pobrežie Japonska. Mala som jediný plán a to nájsť otca a to aj keby som mala precestovať celý svet. Konečne prišiel vlak. Keď som nastupovala, posledný krát som sa pozrela na Tokio, ktoré vo mne vyvolalo veľa spomienok ale bolo načase na chvíľu zabudnúť a postaviť sa svojmu osudu.