Život so Zázračnou generáciou (KnB)

12. Kapitola: Kise vs Haizaki

,,Arigato... Yuno!" povedal so širokým úsmevom. Úplne som sčervenala. ,,Viem, že som úplne na nič ale poviem ti jedno tajomstvo..." s úsmevom sa pozrel na oblohu a potom späť na mňa.

,,Ale ak mi ho povieš, už to tajomstvo nebude." potichu poviem hľadiac do zeme.

,,Som nikto v porovnaní s Aominecchim alebo Akashicchim, ale keď som s tebou.... cítim sa byť niekym." jeho úsmev pripomínal žiarivé slnko a jeho oči hviezdy, ktoré sa rozžiarili v tom najtemnejšom kúte vesmíru. Nemala som slov. Srdce sa mi rozpumpovalo a mala som pocit, akoby malo každú chvíľu vyskočiť z môjho hrudníka. ,,Mali by sme sa už vrátiť, poďme." povedal, postavil sa a vydal sa späť hore ulicou.

Keď sme sa s Kisem vrátili späť za ostatnými, dúfala som, že sa už nikdy nič podobného nestane.

Chalani mali hotový guláš a my s Momoi sme dokončovali posledné úpravy na koláči. ,,Em... Yuno, vieš, že som špecialista na hľadanie informácii a... nejak sa mi podarilo zistiť o tebe pár informácii, ktoré by ťa mohli zaujímať..." nesmelo povedala Momoi.

,,O akých informáciách hovoríš?" zvedavo som sa opýtala.

,,Viem, že je to podlé ale neurobila som to naschvál...!" nervózne povedala.

,,Ja viem." s úsmevom poviem a jemne ju chytím za roztrasenú ruku. ,,Tak von s tým...!"

,,Takže začnem tým, že nepatríš do prvého ročníka." s úsmevom povedala Momoi a vzala koláč do rúk.

,,Čo?" myslela som, že zle počujem. ,,Tak ako počuješ. Keďže ste s Tetsu-kunom dvojičky, musíte mať rovnaký vek nie?" povedala a odniesla koláč von na záhradu. Teraz to už dáva zmysel. Prečo ma to nikdy nenapadlo? Počkať, to potom znamená, že Kagami a ja sme rovnako starí?

,,Už sa nesie koláč!" skríkla Momoi na celú záhradu.

,,Si príliš hlučná. Čo vám to toľko trvalo?" ozval sa Aomine.

,,Ehm... trochu sme sa zakecali." s úškrnom povedala Momoi a položila koláč na stôl.

,,A kde je Yuno?" opýtal sa Kise.

,,Kise, si v poriadku?" prekvapene sa opýtal Aomine.

,,Prečo by som nemal byť?" nechápavo povedal.

,,Ki-chan, nemáš horúčku?" opýtala sa Momoi a začala sa na neho lepiť. ,,Som úplne v poriadku! Idem sa po nej pozrieť." len tak-tak ju od seba odlepil a miernym poklusom zamieril do domu.

Kým Momoi im odniesla koláč, ja som medzitým pripravila limonádu. Poháre som položila na tácku, vzala ju do rúk a pomaly som vychádzala von keď vtom som vo dverách zbadala veľký tieň. V tej chvíli som do niekoho narazila. Tácka s pohármi sa mi vyšmykla z ruky a ja som padala k zemi.

,,Pozor!"

Odrazu som pocítila jemný dotyk na boku. Vystrašene som otvorila oči a pred sebou uvidela rovnako vystrašeného Kiseho. S jednou ruke ma držal za bok a tým zabránil môjmu pádu na zem a s tou druhou držal tácku s neporušenými pohármi.

,,Si v poriadku Yuno?" vystrašene sa opýtal.

,,Á-áno..." poviem s červeňou na lícach. ,,Kise, už ma môžeš pustiť." poviem a uhnem pohľadom.

,,Ah... Prepáč...!" povedal celý červený a pomaly ma spustil na zem. Tácku položil na malý stôl hneď vedľa dverí, zohol sa ku mne, chytil ma nežne za ruky a pomohol mi vstať.