Život so Zázračnou generáciou (KnB)

5. Kapitola: "Si výnimočná"

Na druhý deň

Konečne som sa zobudila z nekonečného sna. Posadila som sa a premýšľala, čo som naposledy robila ale ani za ten svet som na to nemohla prísť. Odrazu niekto zaklopal na dvere.

,,No konečne si už hore...!" povedal s úškrnom Kagami a prisadol si vedľa mňa.

,,Čo sa stalo?" opýtala som sa ho, pretože ja som nemala ani tušenie.

,,Vážne si na nič nepamätáš? Pomohla si nám vyhrať zápas!" s úškrnom mi pripomenul Kagami. Úplne som zostala zaskočená. 

,,A... ako dlho som spala?" ešte raz som sa ho opýtala s miernymi obavami.

,,Hneď ako sa skončil zápas a ty si stretla svojich spolužiakov, odpadla si a prespala si celý večer...!" nadšene povedal Kagami.

,,Vážne?" nemohla som tomu uveriť. 

,,Poviem našim, že už si hore a že sa cítiš lepšie...!" povedal a odišiel z izby.

Na chvíľu som si ľahla ešte do postele a o všetkom premýšľala hlavne o tom, ako povedal, že som sa stretla so spolužiakmi. Keď som si na nich spomenula, hlavne na pár konkrétnych ľudí, mala som odrazu toľko energie, že by som bola schopná v pyžame vybehnúť von a porýľovať celú záhradu.

~~~

Na obed sme boli s Kagamim sami doma a trochu som sa snažila opäť dostať do formy. Vyšli sme na zadný dvor a trochu trénovali basket.

,,Vieš akú si včera urobila chybu?" z ničoho nič sa ma opýtal Kagami.

,,Huh... Hmm... Myslím, že hej. Pred zápasom som sa nerozcvičila..." trochu znechutene som mu odpovedala.

,,Na čo si myslela?" opýtal sa ma nepríjemným tónom.

,,A-akoby som ja za to mohla?! Ty si ma do toho nečakane zatiahol, t-tak sa nečuduj, že som tak dopadla...!" naštvane mu odvrknem a pokúšam sa zamieriť na kôš.

,,Ja som myslel, že si bola na tréningu...?" povedal Kagami a mňa to okamžite zarazilo. Hodila som loptu ale netrafila a potom som zostala zarazene stáť pred košom.

,,Nebola som na tréningu..." potichu si zamrmlem a silno zatnem päste.

,,Haa?! Nepočul som ťa!" povedal s výsmešným tónom.

,,Nebola som na tréningu, pretože som ťa chcela vidieť na zápase! Nemohla som porušiť slovo, ktoré som ti dala... Nemohla..." slzy sa mi valili z očí ako dážď cez letnú búrku.

,,To predsa viem... ty malý hlupáčik...!" povedal a z celej sily ma objal. ,,Oh... Píše mi Tatsuya! Celkom som zabudol... dnes máme menší zápas takže musím... Keď niekam pôjdeš, napíš mi správu!" tú poslednú vetu zakričal už z ulice a ja som tam zostala stáť uprostred dvora sama ako prst.

Nechcelo sa mi trčať doma, tak som sa rozhodla, že sa pôjdem prejsť. Napísala som bratovi, zamkla dom a vybrala sa na prechádzku. Odrazu mi začne vibrovať mobil. Pozriem sa na obrazovku a prekvapene na ňu zostanem civieť, pretože mi prišla správa od Kuroka.

"Ahoj, ako sa máš? Mohli by sme sa porozprávať? Povedzme v parku za desať minút..." 

"Okej, za chvíľu som tam ;)"

Prišla som do parku a rozhliadala sa, či tu Kuroko už náhodou nieje. Nikde som ho nevidela a tak som si sadla na lavičku a rozhodla sa ho počkať. Po chvíli som si začala pohmkávať obľúbenú pesničku. Už som tam čakala dosť dlho a Kuroko stále neprichádzal. Začala som mať strach, že sa mu niečo stalo. Potom som ho zbadala ako sa prechádza s Momoi na druhom konci parku. Vôbec som tomu nechápala a tak som sa vybrala za nimi.