Život so Zázračnou generáciou (KnB)

2. Kapitola: Druhá šanca

Z nemocnice ma poslali rovno domov. Jediné čo mi urobili bolo, že mi len obviazali hlavu a to je všetko. Keď sme prišli domov, dostala som dosť dlhú prednášku o bezbečnosti. Po prednáške rodičov som sa dostala do nepríjemnej situácie. Z izby sa k nám dovalil môj brat s prekvapeným výrazom. Rodičia odišli a on si sadol vedľa mňa na gauč. Celá som sčervenala a pevne zovrela päste.

,,Notak to už vyklop...!" s kľudným hlasom povedal.

"..." od hanby som nevedela, čo mu mám povedať.

,,Mám sa na to opýtať rodičov?" s úškrnom ma začal vydierať.

,,Opováž sa!" vykríkla som po ňom so slzami v očiach.

Keď videl moje slzy, zostal mlčať. Chytil ma za ruku a odviedol ma do svojej izby. Sadol si na posteľ a mňa si posadil na kolená a rukami ma chytil okolo pásu.

,,Vieš, že ti to neuľachčím keď budeš len mlčať..." pripomenul mi s jemným úškrnom.

,,Viem to... Ja len... že som to znovu urobila...!" s plačom som zo seba dostala. ,,Znovu som vás sklamala... Je mi to ľúto Kagami..." oprela som sa o jeho rameno a ešte viac sa rozplakala. Kagami sa len jemne usmial a svojimi veľkými rukami ma chytil za hlavu a pritisol si ju ešte viac na svoju hruď.

,,Na tom nezáleží. Neriaď sa tým, čo ti povieme my. Musíš sa rozhodovať podľa svojho srdca... Ty malý hlupáčik!" dopovedal a na mojej tvári sa vykreslil malý úsmev.

,,Ešte si tu?!" s diabolskym úsmevom povedal, zvalil ma na posteľ a začal štigliť. Myslela som, že zomriem.

,,Dobre... Dobre! Už idem." poviem a snažím sa polapiť vzduch.

,,Dobrú noc, braček." s úsmevom poviem a ešte raz na neho hodím vražedný pohľad a čakám kedy mi povie to isté.

,,Dobrú..." s úškrnom povedal a ja som už spokojne mohla opustiť ten jeho brloh.

Keď som sa vrátila do svojej izby, prvé čo som urobila bolo, že som schytila pyžamo a čo najrýchlejšie sa snažila obsadiť kúpeľňu. Napustila som si horkú vodu do vane a po chvíli sa do nej celá ponorila. Potom, ako som do nej vliezla, spomenula som si na to, čo mi hovorila Momoi. Zamračila som sa nad tým a pokrútila hlavou. Potom som zatvorila oči a začala relaxovať.

O pol hodinu som vyliezla z kúpeľne a zamierila som rovno do izby. Mokrý uterák som zavesila na šnúru na balkóne a veci som poskladala a uložila späť do skrine. Potom som ešte na chvíľu vyšla von na balkón a začala sa kochať nočnou oblohou. Odrazu som si všimla ako niekto stojí za stĺpom. Dostala som strach a čo najrýchlejšie som odtiaľ zmizla. Zabuchla som dvere a zamkla ich. Potom som všetky okná zastrela a rýchlo som sa hrabala pod perinu. Ešte pár minút stresu a potom som už spala ako poleno.

~~~

Ráno mi to ešte vŕtalo v hlave ale nevenovala som tomu nejak extra pozornosť. Po raňajkách sme s Kagamim odišli do školy. Ani jeden z nás nešiel do školy nikdy sám. Predstavovali sme vzorný príklad brata a sestri. Niekedy mi vŕtalo hlavou, prečo sa iný súrodenci na seba podobajú a my nie. Ale čoskoro som to pustila z hlavy.

Po chvíli sme sa rozdelili. Jediné čo ma štvalo bolo, že sme nechodili na rovnakú školu. Keď som ho stratila z dohľadu, rozbehla som sa s úsmevom na tvári do svojej školy. Keď som tam konečne dorazila a zamierila do triedy, úsmev mi náhle zmizol a vystriedal ho pochmúrny výraz.V triede som nemala žiadnych kamarátov, pretože všetci si myslia, že som iná než oni. Nikdy mi nedali príležitosť, aby som im dokázala opak. Jediných priateľov, ktorých som kedy mala bolo na základke a aj to už sú len spomienky pretože všetci s ktorými som sa kamarátila sa odsťahovali buť kvôli rodine alebo škole. Takže som tu zostala sama ako prst, ale našťastie som tu mala Kagamiho. On je proste ten najlepší kamarát a brat na svete.