Akashi Seijuro, Murasakibara Atsushi, Midorima Shintaro, Aomine Daiki, Kise Ryouta a Kuroko Tetsuya. Títo všetci tvoria baskedbalový tím strednej školy Teiko. Je to tím, ktorý nebol doposiaľ porazený.
Jedného dňa spoznali dievča, ktoré im od základ...
Dnes mali chalani dôležitý zápas. Kvôli mojej nohe som nemohla ísť ale aj tak som im držala palce. Celý deň som netrpezlivo čakala, kedy dorazia zo zápasu. Keď konečne dorazil autobus, vystrelila som zo školy so širokým úsmevom na tvári.
,,Vitajte späť! Tak ako to šlo?" zvedavo som sa opýtala Akashiho, keď ako prvý vystupoval z autobusu.
,,Vyhrali sme ale... čo to máš s vlasmi?" prekvapene sa opýtal.
,,Ah, tie? Pripadali mi už dosť dlhé, tak som sa rozhodla, že si ich trochu skrátim." s úsmevom som mu odpovedala.
,,Vyzeráš teraz ako chlapec s trochu dlhšími vlasmi, hahaha!" rozrehotal sa Aomine, keď vystupoval. Vtedy mi rupli nervy.
,,BAKAA!!" skríkla som a udrela ho päsťou do tváre. Preletel pár metrov a skončil s tvárou v piesku.
,,Dai-chan, si v poriadku?" ozvala sa Momoi a pomaly k nemu pribehla.
,,Myslím, že vyzerajú jemnejšie...!" ozval sa za mnou Kise.
,,Jemnejšie? Nezdá sa mi, že by bola jemnejšia!" povedal Aomine keď vstával zo zeme.
,,Ak budeš mať ešte nejaký problém s mojimi vlasmi alebo so mnou, dostaneš nášup z druhej strany!" povedala som s vražedným pohľadom. Aomine sa zatváril, akoby videl satana.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,,Začínam sa nudiť a som hladný!" povedal mrzuto Murasakibara.
,,To si vždy..." ozval sa Midorima.
,,Ha? Čo si to povedal?!" odvrkol Murasakibara.
,,Snáď sa nebudete teraz hádať... Zrovna ste prišli zo zápasu. Nechcete si trochu aj odpočinúť?" opýtala som sa ich hneď, ako som si vybavila účty s Aominem.
,,Yuno má pravdu. Mali by sme si ísť domov odpočinúť takže... Uvidíme sa zajtra!" povedal Akashi a zamieril k autu, ktoré na neho čakalo pred bránou.
,,Um... Maj sa!" s úsmevom poviem a potom si odrazu všimnem z autobusu vystupovať Haizakiho. Keď sa na mňa pozrel, po chvíli odvrátil zrak a zamieril k telocvični. V tej chvíli som dostala veľmi zlý pocit a tak som radšej išla za ním.
Haizaki išiel až za telocvičňu, kde sa nachádzali spaľovacie smetiaky. Zaujímalo ma, prečo tam išiel a tak som ho nenápadne sledovala. Keď tam prišiel, postavil sa pred smetiak a bez slova tam len tak stál ako stĺp. Ja som sa schovávala za rohom telocvične a zvedavo ho sledovala čo spraví.
,,Prečo ma sleduješ!" z ničoho nič sa ozval Haizaki. Mnou prešli len zimomriavky a pomalým krokom som sa k nemu začala približovať.
,,J-ja som sa len chcela uistiť, či si v poriadku..." poviem s jemným úsmevom.
,,Prečo by som nemal byť? Chcel som byť len chvíľu sám, pretože niektorí členovia našeho tímu mi už lezú poriadne krkom!" naštvane povedal a pevne zovrel päste.
