Život so Zázračnou generáciou (KnB)

4. Kapitola: Povedie nás k víťazstvu

Keď som sa zobudila, myslela som, že sa mi sníva. Bola som vo svojej izbe. Posadím sa a náhle si spomeniem, že som zaspala opretá o múr keď som čakala na brata. Ako som sa sem dostala? Potom mi napadla jediná vec. Vystrelila som z postele v snahe nájsť môjho nepodareného brata. Zletela som po schodoch do kuchyne ale nikde ani živej duše. Samozrejme, rodičia sú ešte v práci a môj braček sa ktovie kde fláka.

Povzdychla som si a zamierila na zadný dvor. Záhrada nebola nejak extra veľká ale nám stačila. Zamierila som ku starej kôlni na ktorej bol zavesený kôš. Vzala som si starú basketbalovú loptu a začala si len tak strieľať do koša.

,,Ah, tak tu si! Všade som ťa hľadal." ozval sa za mnou Kagami. Prestala som strieľať do koša a na chvíľu som len tak tam stála ako stĺp bez jediného slova. Potom som sa naštvala a celou silou som hodila loptu do jeho ksychtu. Kagami spadol na zem a na tvári mal obrovský červený fľak od lopty.

,,Au! Za čo to bolo?!" so slzami v očiach na mňa vybliakol.

,,Ešte sa pýtaš?!" vykríkla som po ňom.

,,Čo som zase urobil?" prekvapene sa znovu opýtal.

,,P-prečo by som ti to mala vysvetľovať... Ty si ten, čo by mi mal niečo vysvetliť." už s kľudnejším hlasom som povedala a pozrela sa mu priamo do očí.

,,Ja? Čo také by som ti mal vysvetliť?" prekvapene na mňa zazrel a potom sa akoby nič pozrel inam.

Vedela som, že predo mnou niečo tají ale chcela som to počuť od neho samého. Povzdychla som si a zamierila späť do domu.

,,Hey, kam ideš?" trochu naštvane sa opýtal.

,,Dovnútra. O jedlo sa báť nemusíš... urobím si cestoviny." bez nálady som mu odpovedala a vošla do domu.

----------------------------------

Doma som sa strašne nudila. Viem, že je zajtra škola ale nemusela som sa na nič učiť. Sedela som na posteli a čumela do notebuku. Pozerala som záznamy s posledných zápasov Teiko. Konečne som pochopila, prečo ich volajú "Zázračná generácia". Boli fakt úžasný. Ale keď som videla posledné dva zápasy, bola som dosť prekvapená.

Niekedy akokeby zabudli, že sú tím a hrali len sami za seba. Dosť ma to zaskočilo. Jediný, kto bojoval proti tejto realite bol Kuroko. Odrazu niekto zaklopal na dvere. Obzrela som sa s nechuteným pohľadom a čakala, či sa niekto ozve.

,,Yuno... môžem ďalej?" zdráhavo sa opýtal Kagami. Chvíľu som nad tým váhala ale nakoniec som si len povzdychla, zatvorila notebok a len tak som zostala sedieť na posteli.

,,Môžeš..." poviem a čakám kedy vlezie dnu.

,,Mrzí ma ako som sa dnes choval ale mal som na to dôvod." s kľudom povedal a pristúpil k mojej posteli.

,,Aj mi povieš aký, alebo mi nič nepovieš a zase bude medzi nami tichá domácnosť...?" trochu naštvane som povedala. Kagami chvíľu váhal ale potom si povzdychol a sadol si vedľa mňa na posteľ.

,,Dozvedel som sa to len pred včerom. Bol som za to dosť naštvaný ale aj šťastný. Zajtra hráme prvý zápas a nemyslím, že to náš tím zvládne..." sklesnuto povedal a pozrel sa do zeme.

,,Robíš si srandu? Jasné že to zvládnete! Čo sa s tebou deje, ešte nikdy si pred zápasom nebol taký negatívny." zakričala som po ňom a nemohla uveriť tomu, že to povedal práve on. ,,Ach... Mal si mi to povedať. A čo tu tak sedíš? Choď si odpočinúť!" naštvane som mu prikázala a snažila sa ho vytlačiť z postele ale on sa ani nepohol.

,,Vieš, že sa snažíš zbytočne?" s úškrnom sa opýtal a pevne ma zovrel jednou rukou tak, že som nemohla vôbec nič urobiť. ,,Len mi sľúb jednu vec... Pôjdeš sa pozrieť na zápas." s vážnym výrazom povedal a bolo jasné, že to myslí smrteľne vážne.