Život so Zázračnou generáciou (KnB)

11. Kapitola: Spolu ako tím

Keď Aomine vyšiel z mláky, všetci sme sa rozrehotali na celú ulicu. Dokonca aj Midorima sa jemne pousmial.

,,Pre boha Dai-chan! Musíš byť viac opatrný." povedala Momoi s divnou grimasou.

,,Sklapni, Satsuki!" podráždene ju upozornil a celý mokrý sa vybral domov.

,,Počkaj! Kam ideš Dai-chan?" skríkla Momoi.

,,Idem domov. Ešte sa uvidíme..." zakričal a pokračoval ďalej.

,,Počkaj, Dai-chan! Dai-chan!" kričala Momoi ale on nijak nereagoval. ,,Bože! Správaš sa ako malé dieťa...!" zamrmlala Momoi a rozbehla sa za ním.

,,A-ah... Nič si z toho nerob Yunocchi. On je už proste taký..." s milým úsmevom povedal Kise.

,,Kise má pravdu. Aj keby si mu dohovárala celý deň, vždy si bude robiť po svojom." povedal Midorima a trochu si popravil okuliare.

,,Každý z nás raz pokazíme vec, o ktorej si myslíme, že je správna ale vôbec si neuvedomíme, že tým môžeme niekomu ublížiť. Všetkým som dnes pokazila deň..." sklesnuto poviem a pevne zovriem päste.

,,To vôbec nie je tvoja chyba, Yunocchi! My... My všetci sme mali k tomu niečo povedať, nie len ty takže... takže sa to pokúsime napraviť spoločne!" povedal naštvane Kise a na konci sa jemne usmial.

,,Kise?" prekvapene zamrmlem a pozriem sa mu priamo do očí.

,,Kise-kun má pravdu. Keď niekto v tíme urobí chybu, vie, že sa môže spoľahnúť na ostatných, preto chcem, aby sme sa spoločne pokúsili napraviť, čo Yuno pokazila." povedal Kuroko s milým úsmevom.

,,Kurokocchi, to bolo kruté..." ,,To bolelo, Kuroko..."

,,Kedže nám to dnes nevyšlo tak to asi zabalíme." povedal Midorima a zamieril domov.

,,Midorimacchi?!" skríkol Kise.

,,Uvidíme sa zajtra." zamával rukou a pomaly sa nám strácal z dohľadu.

Sklesnuto som sa pozrela do zeme a snažila sa niečo vymyslieť ale nešlo to. Zovreté päste som uvoľnila a pozrela sa Midorimovým smerom. ,,A čo ty, Murasakibara?" sklesnuto som sa ho opýtala.

,,Mne je to jedno..." znudene povedal.

,,Chápem, ale aj tak je mi to ľúto. Asi to dnes naozaj necháme tak..." poviem s jemným úsmevom a zamierim domov.

,,Čo? P-počkaj Yunocchi! Ty to vážne necháš len tak?" vystrašene ma zastavil Kise.

,,Prepáč ale... bude to tak lepšie. Čím viac sa snažím medzi vás zapadnúť, tým viac to vždy pokazím. Uvidíme sa zajtra." s úsmevom poviem a rýchlym krokom od nich odídem.

Keď som kráčala po ulici, chytila ma taká zlosť ako nikdy pred tým. Zastavila som sa uprostred ulice a premýšľala, čo urobím ďalej. Potriasla som hlavou, aby som na to už nemyslela a pobrala sa radšej domov.

----------------------------------

Prišla som domov, prezliekla sa a od nudy nevedela čo ďalej. Zišla som dolu do kuchyne a sadla si za stôl. Potom prišli ku mne mama s otcom a začali sme sa rozprávať. Netrvalo dlho a bola som opäť sama sebou. Odrazu mi začal zvoniť mobil. Zdvihnem a...

,,YUNOOO!! Máš čas? Len ma tak napadlo, či by sme sa nemohli staviť?" Myslela som, že mi odumrie ucho.