Návrat

4.

,,Sue? Si...si to ty?" ozval sa jeho tichý chrapľavý hlas.
,,Kevin." snažila som si udržať kamenný výraz tváre. Mala som chuť sa rozplakať, rozbehnúť sa a skryť sa v jeho náručí. No vzápätí moje vnútro začal napĺňať nekontrolovateľný hnev.
V Kevinovej tvári sa na chvíľu mihla panika, no v zápätí sa na nej objavila nová maska.
,,Sue, čo tu robíš?" prišiel ku mne s otvorenou náručou. Tesne pred tým než ma objal som sa od neho odtiahla, aby ma nezacítil a rozhodla som sa tváriť, že o ničom neviem.
,,Ja neďaleko bývam. Alebo si už nebodaj zabudol? To skôr by som sa mala spýtať ja teba čo tu vlastne robíš." začala som podráždene, na čo som si vyslúžila ublížený pohľad. Na chvíľu nastalo nepríjemné ticho.
,,Hmm?" podotkla som netrpezlivo.
,,Jaa...noo...i-išiel som okolo aa...zastavil som sa tu, lebooo..." začal zo seba súkať "veľmi zmysluplnú" výhovorku.
,,A teraz mi povedz pravdu."
,,Č-č-čože?" spýtal sa ma zaskočene.
,,Nehraj sa na neviniatko. Počula som ťa, ako si sa rozprával s tým chlapíkom."
,,A čo všetko si vlastne počula?" v hlase sa mu zretelne ozývali obavy. V diaľke sa ozval výkrik jedného z dievčat.
,,Nie veľa. Stačilo mi poznanie, že útočíš na moju svorku."
V tom momente mi zasvietili oči a ja som po ňom rozzúrene skočila. V letku som sa premenila a pritlačila ho k zemi. On bol tak zaskočený, že ani nestihol zareagovať.
,,Sue?? T-t-ty si polo..." začal, no nestihol dokončiť, lebo som mu labou pritlačila na krk.
,,Teraz ich ihneď odvoláš, ináč to s tebou nedopadne dobre." povedala som mu myšlienkami a zúrivo som naňho zavrčala. V očiach sa mu mihol strach, no vzápätí sa mu na tvári objavila tá stála kamenná tvár.
,,Nespoznávam ťa Sue. Stále ťa mám rád, no....odpusť mi." ako to dopovedal, premenil sa a odhodil ma. Nachvíľu som zostala zaskočená. No vzápätí som naňho zaútočila. Po chvíli som ho znova uväznila pod mojimi labami, ale tak, že sa nemohol pohnúť.
,,Odvolaj ich." vycerila som naňho zuby a napäto čakala, čo sa bude diať.