Návrat

45.

,,Čo sa deje, Lee?" opýtala som sa lovca, ktorého som už nikdy nemala stretnúť.
,,Viem, že tu nemám čo robiť, ale vypratával som Danove veci z kancelárie s niečo som našiel."
,,Čo??" bola som netrpezlivá.
,,Myslím, že by si to mala vidieť sama."
Viac mi odmietol povedať.

Spolu s Lewisom a Derekom sme sa rýchlo natrepali do Danovej bývalej kancelárie/mučiarne. Bolo mi jasné, že Lee tu nebude chcieť tráviť svoje dni, čo mi hneď potvrdili nové poličky, na ktoré už stihli poukladať časť ich výzbroje. Pôvodný tu bol už len stôl v strede miestnosti. A práve na ňom boli rozložené nejaké fotografie.
Lee mi ich s obavou v očiach všetky podal. Nechápala som, čo mám na nich vidieť, boli na nich odfotené rôzne osoby. Každá mala v pravom rohu dátum a čas odfotenia. Vyzerali ako fotky z krimi seriálov, keď niekoho dali sledovať.
Leeho obavy som pochopila, keď sa na fotkách objavil môj otec.

S telefónom pri uchu v parku.

Nastupujúc do auta.

Stojac v okne jeho spálne.

S Kate na lavičke.

Spolu so mnou na tréningu.

So mnou pred školou.

So mnou a s mamou v reštaurácii.

V aute na križovatke.

V obchode.

A vtedy som to uvidela. Srdce mi vynechalo zopár úderov a do očí sa mi začali tlačiť slzy.

Bola to fotka otcovej autonehody. Jeho rozbité auto, dve telá prikryté čiernym igelitom, množstvo policajtov a sanitka. V pozadí stáli zvedaví okoloidúci. Najprv som im nevenovala veľkú pozornosť, no niečo mi vravelo aby som si ich obzrela. Maximálne prekvapenie prišlo, keď som si uvedomila, že jedna osoba tam nemala čo robiť. V tom istom momente si to všimol aj Derek, ktorý stál celý čas za mnou.
,,Čo tam robí tvoj brat?" spýtal sa zvedavo.
,,Neviem, veď vyzeral, že o tej nehode nevedel. Prečo mi to ukazuješ, Lee?"
Lee mi venoval len ďalší smutný pohľad a povzdychol si: ,,Pokračuj ďalej."
Ďalšie fotky boli séria záberov, ktoré zachytávali čas pred nehodou. Ako otec nastupuje do auta, niekoľko fotiek po ceste, a...

... záber na zelené auto, ktoré sa na otca vyrútilo z vedľajšej cesty. Rýchlo som sa vrátila na predchádzajúci záber. To auto tam čakalo. Je možné, že nehoda môjho otca bola vlastne zámerná?

Rýchlo som prelistovala pár fotiek. Prekvapilo ma, že niekto vystupoval zo zeleného auta a kráčal k otcovi.
Pre tmavé zábery som nevidela útočníkovi do tváre, ale s istotou som mohla potvrdiť, že mlátil do môjho otca.
Ruky sa mi triasli. Chcela som sa od tých fotiek odvrátiť, ale niečo ma nútilo pokračovať.
Útočník si zjavne všimol, že nie je sám. Vybral sa smerom ku človeku za fotoaparátom.
Ostala už iba posledná fotka.

A na nej tvár vraha.