Návrat

28.

Keď som si to všetko uvedomila, so slzami v očiach som vybehla von. Všetky pohľady sa upreli na mňa. Zľakla som sa, či náš rozhovor počuli, no potom mi došlo, že to je jedna z mála miestností, ktorá bola tlmená tak, aby nikomu nepomohol ani vlčí sluch.
Rozbehla som sa domov. Vedela som, že nikto nepôjde za mnou. Nikto, okrem Dereka nie je taký rýchly ako ja, a on určite teraz za mnou nepôjde. Vbehla som do izby a ľahla si do postele a zakryla sa pod perinu. Chcela som sa skryť pred celým svetom a už nikdy nevyliezť. Som zbabelec.
A vtom momente na mňa všetko doľahlo. Rozplakala som a nemohla som to zastaviť.

Keď som sa zobudila, vonku už svitalo. Bolo mi zle psychicky aj fyzicky. Pomaly som sa vybrala dole do kuchyne. Moje plány dať si tabletku, vrátiť sa do postele a už nikdy z nej nevyliezť prerušili ľudia sediaci v kuchyni. Konkrétne moja mama, Derekovi rodičia a Derek. Úprimne, bola som prekvapená, že tu bol aj on. Svojho plánu som sa nevzdala, a tak som sa rozhodla, že len vynechám krok z tabletkou. Bez slova som sa otočila a vybehla späť do izby.
Netrvalo dlho a niekto zaklopal na dvere. Neodpovedala som, no aj tak dotyčný vošiel. Derek. Sadol si na kraj postele, akoby sa bál, že hneď na neho vyskočím a podrežem ho. Chcela som si odfrknúť, no radšej som ostala ticho a stále sa pozerala na stenu.
,,Sue, mrzí ma to. Prepáč, že som na teba tak vybehol. Bol som nahnevaný, že si mi nič nepovedala, no keď som uvidel, že vlastne o ničom nevieš, tak mi došlo. Prepáč správal som sa ako idiot."
Pozrela som sa mu do očí, v ktorých sa odrážala ľútosť.
Mal už dávno odpustené, no i tak som nič nepovedala. Držala som kamenný výraz a potom sa od neho zase odvrátila.
,,Poď aspoň dole. Sú tu rodičia. Nech sa to všetko vysvetlí." povedal a odišiel z izby.
Po chvíli som sa usadila v kuchyni aj ja. V strede stola ležal prívesok. Zobrala som ho a prechádzala prstom po jeho ornamentoch. V strede bol vyrytý vlk. Aspoň som si to stále myslela. Teraz už viem, že to nie je hocijaký vlk ale polovlk.
,,Tak? Kto začne?" opýtala som sa, a tak prerušila dosť dlhé a trápne ticho.
Začal Derekov otec: ,,Henry Brown, tvoj otec, bol veľmi významný lovec. Svojho času dokonca stál na čele lovcov tuto na okolí. Na začiatku som si ťa s ním nedával veľmi dokopy. Až neskôr mi došlo kto si. Nepovedal som to, lebo ako som správne predpokladal, si o ničom nevedela. A keby som sa aj mýlil, nikdy nie je od veci mať lovca na svojej strane, no nie?" zachechtal sa na vlastnom vtipe. ,, No ty si sa nechala premeniť. A to je základný zákon lovcov: Radšej zomrieť ako by sa mala stať z lovca korisť." skončil.
Ja som hneď presmerovala zrak na moju mamu. Tá hneď ako to uvidela, zdvihla ruky do obranného gesta.
,,Ja som o ničom z toho nevedela. Teda, vedela som, že vie bojovať. Ale bola som v tom, že jeho práca je trénovať budúcich policajtov a vojakov sebaobranu. Nikdy by som nepovedala, že lovil..." zasekla sa. ,,Teraz mi už konečne dávajú zmysel tie jeho časté služobné cesty, aj to, že bol na ten svoj prívesok strašne citlivý. Raz ho mal položený na stole a iba som ho dvihla, aby som poutierala prach, no takého rozzúreného som ho dovtedy ešte nevidela." povzdychla si. No stále som mala pocit, že nejaká informácia mi bola zamlčaná. A predpokladala som, že nikto z tu prítomných sa mi to nechystal povedať. A tak keď sme túto našu debatu uzavreli, rozbehla som sa za jediným človekom, ktorý o všetkom mohol vedieť. Jediný, kto by mi všetko mohol povedať na rovinu.

Kate.

Páni. Toto je asi najdlhšia časť akú som kedy napísala 😅. I tak je krátka. 😂 Verím, že sa páčila 😉.