Návrat

27.

,,Kde si ho našiel? Už som si myslela, že som ho nadobro stratila!" ozvala som sa, keď mi konečne informácia došla do hlavy.
,,Ten je tvoj?" pozeral na mňa ohromene.
,,Nie. Môjho otca." Derekova tvár zmenila výraz na ešte ohromenejší, a to som si myslela, že viac sa nedá.
Zanadával. Zrazu vyzeral, že si čosi uvedomil a zjavne sa mu to nepáčilo.
Hodil po mne nečitateľný pohľad a prívesok si vložil do vrecka.
,,Poďme na tú oslavu, nech to nezmeškáme." Zavelil a odišiel. A mňa s mamou nechal zarazené v izbe.

Nechcem sa chváliť, ale oslava dopadla na jedničku. Všetko išlo podľa plánu. Možno aj lepšie. Len Derek sa správal zvláštne. Nedal to na sebe nijako poznať, no ja som už sa tých zopár piatkov zistila, ako sa správa, keď ho niečo trápi. Alebo štve. A ešte viac mi prekážalo, že od toho incidentu v spálni, so mnou neprehovoril ani slovo. A nielen ja som bola nepokojná, ale spolu so mnou aj moja vlčia polovica. Veď predsa len, je moja spriaznená duša a chýba mi. Prišla som za ním, no nevenoval mi ani jeden pohľad. Pichlo ma pri srdci, no nevzdala som sa.
,,Musíme sa porozprávať." zašepkala som.
,,Máš pravdu." povedal tvrdo a vošiel do jednej chatky, kde sme mávali všetky porady. Ja som mu bola hneď v pätách. V strede miestnosti sa prudko otočil a ja som mu vrazila do hrude. Zachytil ma, no hneď ako si bol istý, že  som nabrala rovnováhu, ma pustil.
,,Vysvetlíš mi to prosím ťa?" už som aj ja začala trochu podráždene.
,,Ty si tá, ktorá by mala vysvetľovať."
,,Čože?!" neveriacky som na neho zazrela.
,,Tento prívesok" vytiahol ho z vrecka ,,patrí lovcom."
,,L-lovcom?" netušila som o čom hovorí. O lovcoch nikdy nepadla reč.
Derek si prešiel rukou po tvári.
,,Aký lovci?" dúfala som, že mi to vysvetlí.
Otočil sa mi chrbtom a z police vybral jednu knihu, v ktorej si začal listovať.
,,Odjakživa tu boli. Lovci. Veria, že ich poslaním je udržať náš "nadprirodzený" svet od toho normálneho. A za najlepší spôsob pokladali našu smrť." Hodil mi knihu a ani na mňa nepozrel. Kniha bola otvorená a mňa ihneď zaujala kresba v nej. Bol to hrozný výjav. Boli tam nakreslení lovci, ako zabíjajú vlkolakov. Z toho obrazu kričal smútok a utrpenie. Zamrazilo ma.
,,Áno, stále sú lovci medzi nami. No podarilo sa vyjednať mier, ktorý platí rovnako pre všetkých vlkolakov a lovcov. Nesmieme si navzájom zasahovať do svetov. My musíme ostať v tajnosti pred ľuďmi a oni nás nechajú na pokoji. Je len jedna výnimka, kedy môžu zasiahnuť. Len ak zistia o zdivočených vlkoch." Stíchol a vyzeral, že nad niečím premýšľa.
,,Keď som uvidel ten prívesok, uvedomil som si viac vecí." pokračoval a konečne na mňa pozrel. Vyčítavo.
,,Harrison Brown a príručka ako zabiť vlkolaka. Pár generácií po ňom je tu jeho príbuzný Henry Brown. Učí svoju dcéru bojové umenie. Naučí ju pohyby a ťahy, ktoré ako jediné dokážu premôcť nadprirodzené stvorenia a potom..."
,,Je vycvičená zabíjať vlkolakov." skočila som mu do reči.