Ecce stella

1. kapitola

Poznáte ten pocit keď sa zahľadíte na hviezdy? To sa práve stalo mne. Biely kôň, ktorý prebehol po krajine za sebou zanechal biele stopy. Sneh. Jeho belosť sa dala porovnať s čisto vypranou perinou. Dodával krajine dokonalosť. Cencúle hľadiace na svet dolu hlavou sa smejú na mojich červených lícach. No za to už môže mráz. Mal potrebu mi ich vybozkávať jeho chladnými perami. Stromy majú šaty z cukru, biela farba bude teraz v móde. Stoja blízko pri sebe. Nechcú umrznúť. No ja nemám nikoho kto by mohol pri mne stáť. Mám len svoje hviezdy, ktoré vlastne ani nie sú moje.

S otcom som na toto miesto chodila každú zimu. Bola to lúka uprostred lesa ďaleko od všetkého živého. Kvety ktoré na jar tvorili lúke sukňu teraz spia. Všetko a všetci spia. Len ja nie. Ja som jediná kto sleduje nočnú oblohu a premýšľa. Už od mala ma hviezdy fascinovali. Vždy som si myslela, (vlastne si stále myslím) že na nich niekto žije. Nemôžeme byť predsa jediní. Jediní v takom obrovskom  vesmíre.

Keď sa moje prsty na nohách začali meniť na vysmievajúce sa cencúle, rozhodla som sa ísť domov. Čakala ma ešte dlhá cesta. No mne to nevadilo. Samota mi vyhovovala. Aspoň som zabudla na svet v ktorom nechcem žiť.

Jazero po ktorom prechádzam sa zmenilo na vyleštené zrkadlo. Pozriem sa na dievča ktoré mi venuje chladný úsmev. Poznám ho už tak dlho a pritom o ňom viem tak málo. Chýba mi to staré dievča. To ktoré malo budúcnosť. To večne usmiate dievča bez mozoľov na rukách. To dievča ktoré sa tešilo keď vychádzalo slnko. Slnko ktoré ju zahrialo v studených dňoch, akým je ten dnešný. Hlavne mi chýba to dievča, ktoré malo toľko kamarátov. Odvrátila som od neho zaslzené oči. Tak veľmi by som sa chcela vrátiť do minulosti. Predovšetkým zmeniť toľko vecí...

Zrýchlila som krok. Hviezdy sa už vzďaľovali a môj domov približoval. Doma ma čakala sestra. Moja jediná spoločnosť. Určite teraz spí. Musím sa vrátiť skôr ako sa zobudí. O chvíľu sa zas musím vrátiť pod zem. Nechcem tam ísť ,ale musím. Ako inak by som zaplatila za nájom domu? Za jedlo pre mňa a sestru? Za vzdelanie pre sestru? Jediným riešením je práca v bani. Nemôžem dopustiť aby takto dopadla aj ona. Nezniesla by som pohľad na jej mozoľnaté ruky. Musí študovať aby sa z nej stala krajčírka. Aj ja som najprv študovala. To bolo predtým ako matka a otec zomreli. Ľutujete ma? O to sa ani nepokúšajte. Nenávidím ľútosť. Keď otec išiel do vojny mala som desať. Matka bola vtedy tehotná. Po deviatich mesiacoch sa narodil ďalší hladný krk. Keď mala Christine rok prišiel dopis. Všetci vedeli čo v ňom je. Bol to dopis ktorý oznamoval otcovu smrť. O rok neskôr matka zomrela na nevyliečiteľnú chorobu. Zostala som iba ja a dvojročná Christine. Musela som ukončiť školu. Nestihla som ani dochodiť siedmu triedu. Mali sme odložené nejaké peniaze z ktorých sme nasledujúce tri roky žili. Keď som dovŕšila šestnásť rokov prišli po mňa. Zobrali ma do bane. V bani už pracujem dva roky. Môj chrbát sa dá prirovnať k rozpadajúcej sa stoličke. Už nie je taký aký býval. Ani výdrž už nemám takú. Kebyže hrám naháňačky s päťročným dieťaťom ľahko by ma dobehlo. Najprv som chcela utiecť. No nepodarilo sa. Chytili nás a mňa zbičovali. Christine mala šesť takže ju nechali na pokoji. Nie som si  istá či si na to pamätá ale dúfam, že nie. Nechcem aby bola jedna z jej spomienok na mňa taká hrozná. Vtedy som sa cítila strašne slabo. Ležala som v kaluži vlastnej krvi a plakala. Spomienky na tú noc sú dvojaké. Tie v hlave a tie na chrbte. Už nebolia, ale sú tam vpálené. A vždy tam budú.

           

Keď som v diaľke zazrela strechu nášho domu, rozbehla som sa.  Dym z komínu už nebol tak hustý ako keď som odchádzala. Keď som vošla do vnútra Christine ešte spala. Odľahlo mi. Pozrela som sa na staré hodiny na stene a zistila ,že o dve hodiny už musím byť v bani. Musím sa prichystať. Svoje premočené topánky som si vyzula pri krbe. V tomto bola zima zlá. Ale zima má aj svoje výhody. Neprídu sem vojaci po dane. Takto hlboko do lesa by v zime nešli.