Ecce stella

Epilóg

,,Zamilovať sa je krásne. Horšie je, zamilovať sa do toho kto vám lásku neopätuje a miluje niekoho iného. Zo všetkých, čo si moje srdce mohlo vybrať, sa rozhodlo pre chlapca, ktorý nemal v srdci dostatok miesta pre niekoho takého ako som ja. Kupid niekedy strelí šíp len do jedného namiesto dvoch. Neopätovaná láska je ako keď sa topíš, ale nezomieraš. Keď je niekto nemilovaný, nechce byť opustený. Mňa však všetci neskôr opustili. Dokonca aj moja sestra. Z toľkej nenávisti, ktorá vo mne narastala som sa na seba začínala podobať, čím ďalej, tým menej. Nielen výzorom, ale aj povahou. Ostatní sa ma začínali strániť ešte viac. A ja som mala stále pred očami ten šťastný pár a už som to ďalej nevydržala. Zaumienila som si, že to všetko zmením, tak ako mi to bude vyhovovať. Zhodila som ťa z neba, Kim. Závisť je jedna z najhorších vlastností. Pri tvojom páde si stratila spomienky a jediný kto ťa mohol nájsť som bola ja. Sledovala som ťa veľmi dlho. Tvojim rodičom som zmenila spomienky, aby si mysleli, že majú dve deti. Teba a Christine. Christine na ktorú som sa premenila, aby som ťa sledovala. Čakala som na chvíľu, keď budem môcť znovu zaútočiť. Dostala som sa ti do mysle, predávala ti všetko moje zlo a brala si tvoje dobro. Myslela som, že keď budem ako ty, možno ma príjmu späť k sebe. Vtedy som však nevedela ako veľmi všetko zhorším. Keď som to zistila rozhodla som sa, že ak ma k sebe neprijmú, nech aspoň zomrieš. To si po tom všetkom zaslúžiš. Boli sme najlepšie kamarátky a teraz ma takmer nepoznáš. Je divné, keď si uvedomíš, že osoba ktorej si hovorila všetko je osoba, ktorá nevie, čo sa deje v tvojom živote práve teraz. Strata teba ma zasiahla viac ako tá neopätovaná láska. Potom si však uvedomím, že pravá kamarátka by to neurobila. Vedela si predsa, čo pre mňa James znamená... Ako deti sme chceli vyrásť, ale teraz sme si uvedomili, že rozbité hračky a stratené pastelky sú oveľa lepšie ako zlomené srdcia a stratené priateľstvá. Mala by si vedieť, že stratiť priateľa je nebezpečné. Raz sa totiž môže stať tvojim nepriateľom a najhoršie na tom je, že pozná všetky tvoje tajomstvá a slabosti. To sa stalo presne v našom prípade, anjelská Kimolopea." Skôr ako som stihla niečo povedať, prerušil ma James:

,, Memento alas."

Nezabudni na krídla.    

,,Odrezala som jej ich! To si chcel vedieť?! Nemohla by spadnúť s neba s krídlami. To preto máš na chrbte tie dve veľké jazvy, Kimolopea. Sú tam kvôli mne." dopovedala Carolina a slabo sa uškrnula.

,, Nunc."

Teraz.

James ku mne pristúpil a rukami mi jemne prikryl oči. Nejakým spôsobom som pochopila o čo ide. Idú ju zabiť. Ticho preťal bolestivý výkrik a keď mi James odkryl oči, telo Caroliny tam už nebolo. Bola preč. Navždy preč. James ku mne natiahol ruku a jemne povedal:

,, Venerunt in domum suam."

Poď domov.

Príliš neskoro som si uvedomila, že toto je to rozhodnutie. Vrátim sa domov alebo zostanem tu, kde nepatrím. Rozhodnutia sú najťažšie veci, ktoré musíme urobiť. Najmä, keď si máme vybrať medzi tým kde by sme mali byť a tým, kde by sme chceli byť. Teraz prišiel čas, keď sa musím rozhodnúť, či pretočím stranu knihy svojho života alebo tú knihu zatvorím. Pocítila som vedľa seba ďalšiu osobu. Po chvíli hľadenia do zeme som sa pozrela do smutne vyzerajúcich zelených očí. Ich majiteľ prehovoril:

,,Som zamilovaný do anjela," Matt sa pousmial a pokračoval, ,,a doteraz som o tom ani nevedel. Možno som šialený alebo oslepený tým čo vidím, ale nemôžem o teba prísť. Prosím, povedz mi, že toto všetko je len lož," jeho ruka chytila tú moju, ,,nenechám ťa odo mňa odletieť. Naše svety boli vzdialené, dokým si nespadla na zem. Podľa mňa to bol osud. Potom si však myslím, že je odo mňa sebecké ťa tu držať. Určite chceš domov. Každý potrebuje domov pre svoju dušu aj srdce a ten tvoj je zrejme tam hore. Tak leť, je čas aby som ťa nechal ísť."

V jeho očiach sa začali hromadiť slzy a jasom ho bez slova objala. To objatie mohlo trvať večnosť, ale aj len sekundu.Ako keby sa vtedy čas zastavil. Na ramene som pocítila jeho mokré slzya pritiahla si ho bližšie. Bála som sa urobiť to, čo som tak veľmi chcela.Ak odídem zlomím mu srdce a ja prídem o lásku. Matt mal však v niečom pravdu. Potrebovala som sa vrátiť domov. Tam kde patrím. Dušou aj srdcom. Pomaly som sa od neho odtiahla a pozrela do jeho uslzených očí.

,,Niekedy si želám, aby som sa s tebou tak veľmi nezblížila. Potom by nebolo také ťažké ti povedať zbohom. Ďakujem ti za to všetko čo sme spolu prežili a lásku, ktorú si mi daroval. Bolí vedieť, že sa zrejme už znovu nikdy nepozdravíme, neobjímeme, či nepobozkáme. Ako si však povedal, potrebujem ísť domov a rozlúčiť sa s tebou. Neplač, možno je teraz búrka, ale nemôže pršať navždy. Pozeraj sa vždy smerom k slnku a nikdy neuvidíš tieň. Hlavne sa neboj zmeny, možno stratíš niečo dôležité, ale nájdeš niečo lepšie. Zbohom, Matthew."

Poslednýkrát som ho pobozkala. Ak som vravela, že tie bozky predtým boli úžasné, klamala som. Nepoznala som totiž tento. Netušila som, že niekedy príde. Bol zmiešaný s našimi slzami a bol plný pocitov. Bol to náš posledný bozk. Bozk na rozlúčku. Odrhla som sa od Matta, slabo sa usmiala a chytila Jamesovu ruku. Konečne som sa vracala domov. James rozpäl krídla a vzlietli sme. Ľudia pod nami boli, čím ďalej, tým menší takisto ako stromy, kopce, zámok, dokonca aj more. Vošli sme do oblakov a na jednom pristáli. Naozaj to tu všetko bolo biele. Aj moje vlasy už zmenili farbu a prispôsobili sa prostrediu. Nikto tu už však nemal krídla. Ani James. Ten sa na mňa usmial a ukázal niekam hore. Pohľad som našla miesto kde ukazoval. Hneď ako som sa tam pozrela, zašepkal:

,,Ecce stella."

Hľa, hviezda.