Ecce stella

10. kapitola

Kôň ma zaviedol rovno do zámku. A to som sa ani raz nedotkla uzdy. Bolo to zvláštne. Ako keby mi čítal myšlienky. Pri stajniach spomalil. Tam som z neho zosadla a vďačne ho pohladkala. Zaumienila som si, že mu niekedy prinesiem cukor. Rýchlym krokom som sa dostala do svojej izby.

Veľmi dlho som sedela na posteli a hľadela do steny. Premýšľala som nad tým či som urobila dobre, že som ho kopla a utiekla. Niečo som k nemu predsa len cítila, no nebola som si istá čo. Miešalo sa mi pri pomyslení naňho veľa pocitov.

Netušila som, že ty takto rýchlo striedaš mužov....

Neviem o čom hovoríš!

Dozvieš sa...

Hneď ako to dopovedala som upadla do spánku. Bol to však umelý spánok. Znovu ho vytvorila ona a zrejme mi chcela niečo ukázať.

Bielovlasé dievča sa Jamesom sa držali za ruky a usmievali sa na všetkých čo išli okolo nich. Všetci ich chválili. Ako im to spolu pristane a podobne...

To bolo to najkratšie čo mi kedy ukázala. Začalo mi však niečo dochádzať. To bielovlasé dievča vo väčšine snoch sa podobá na mňa. Žeby som to bola ja? To sa mi však nezdalo... to dievča vyzeralo totiž veľmi šťastne. Boli to snáď moje spomienky? Určite nie, veď si svoje detstvo pamätám veľmi dobre. Kde si Carolina keď ťa najviac potrebujem? Neviem čo to všetko znamená. Som zo všetkého strašne zmätená. To dievča v tých snoch miluje zrejme Jamesa, ale terajšie ja ho vôbec nepozná! A ešte k tomu je tu Matt.

Tú noc som už nezaspala. Stále som musela premýšľať o čo vlastneide. Veľmi som si priala stretnúť aj Jamesa. Existuje vôbec? Nie je to lenvýplod mojej fantázie? Čo ak celé toto je len sen? Čo ak sa každú chvíľuzobudím? V ruke som pevne zovrela krabičku, ktorá bola doteraz podvankúšom. Už som čomu mám veriť. Fantáziu mám veľkú, takže toto celé môže byť len sen. Vie, sú tu nejaké "prekážky", ale je to stále lepšie ako život vo Witer. Chýbalo mi iba to miesto... a Christine. Tak veľmi by som ju chcela znovu vidieť. Strašne m chýba moja malá sestrička. Moje slniečko v temnote, ktorá vo mne prebýva.

Z premýšľania ma vyrušil zvuk pri okne. Pozrela som sa tam a len-tak-tak sa mi podarilo nevykríknuť. Na mojom okne sedel motýľ. Keby bol nejaký farebný, vypustím ho von, ale on bol čierny. A to znamenalo jediné. Musím ho zabiť. Nesmie sa ma však dotknúť. Potom mi to však došlo. Ak je tu jeden, bude ich tu viac. Odkedy ich má tak veľa, nikde nechodia po samom. Pribehla som ku skrini a otvorila ju. S výkrikom som sa zosunula na zem do klbka. Zo skrine vyletelo minimálne sto čiernych motýľov. Všetci vleteli do mojej komnaty. Pootvorila som oči a všimla si ak pomaly miznú. Žeby sa mi to iba zdalo? Až keď som sa postavila som si všimla postavu, ktorá stála niekoľko metrov odo mňa. Posledný motýľ si jej sadol na hruď a zmenil sa na náhrdelník. Kto iný ako Carolina to mohol byť? Jediné čo ma zarazilo boli jej oči. Už neboli tak veľmi čierne. Mala dokonca už aj bielka. Jediné čo mala na očiach čierne boli zrenice a dúhovky. Síce som to priznať nechcela, ale vyzerala celkom dobre.

,,Potrpíš si na dramatických príchodoch?" opýtala som sa a ona sa pyšne usmiala.

,,A to si nevidela ani polovicu toho čo dokážem." zasmiala sa a sadla si na zem. Chvíľu sme na seba zvláštne hľadeli. Keď zistila, že som nepochopila o čo jej ide, potľapkala rukou na miesto vedľa seba. Nechcela som si k nej sadnúť. Niečo ma však k nej ťahalo. Podľa jej zákerného úsmevu som pochopila, že ma už znovu ovláda. Sadla som si k nej a ona prehovoria:

,,Neprišla som ťa navštíviť len tak. Zistila som, že ti všetko začína dochádzať. A to mne nevyhovuje. A tak ťa idem zmiasť ešte viac."

Hneď ako to dopovedala, zmizla. Na jej mieste stálo malé dievča. Dievča, ktoré tak dobre poznám. Jej zelené oči sú trochu tmavšie ako bývali. Gaštanovohnedé vlasy má zopnuté v účese, ktorý vyzerá zložito. Už som sa na ňu nemohla tak dlho pozerať. Rozbehla som sa k nej a zovrela ju v medveďom objatí.

Si vážne poriadne naivná...

Čo som zas urobila?!

Christine sa v mojom objatí začala meniť. Pustila som ju a odskočila od nej. Jej svetlé vlasy zmenili farbu. Na čiernu. Dokonca aj narástla. Bola približne tak vysoká ako ja. Zelené oči sa zmenili na čierne. Zmenila sa na Carolinu. Skoro som vykríkla. Na ústach som však pocítila neviditeľnú ruku. Nechápala som, čo ju baví na tom ovládať ma.

,,Som zvedavá ako pochopíš čo sa práve stalo." zákerne sa usmiala a zmizla. Nechala ma tam stáť úplne zmätenú. Presne to chcela, nie?

Ak mám pravdu povedať, ani som nad tým nepremýšľala. Len som hľadela na stenu a pociťovala prázdnotu. Prečo práve môj život musí byť takýto ťažký? Napokon som sa rozhodla ísť sa prejsť. Zámok vyzeral väčší ako zvyčajne. Keď som išla po jednej chodbe, všimla som si sklenené dvere. Boli pootvorené. Moja zvedavosť ma premohla a ja som ich otvorila celé. To čo som tam uvidela ma veľmi prekvapilo. Bol to balkón. Najzvláštnejšie však na tom bolo, že na ňom stál Matt. Ruky mal položené na zábradlí a hľadel do diaľky. Chvíľu som rozmýšľala, že odídem. Nakoniec som sa však rozhodla, že urobím niečo, čo často nerobím. Ospravedlním sa. Pomaly a potichu som k nemu podišla. Nevedela som čo povedať a preto som mu len položila ruku na plece. Trochu ním trhlo a bez toho aby sa na mňa pozrel, prehovoril:

,,Veľmi mi ju pripomínaš. Nemala však biele vlasy. Boli tmavohnedé. Oči by ste však mali na nerozoznanie. Dokonca aj povahu by ste mali podobnú. Bola tvrdohlavá a väčšinu času sa mračila. Keď sa však usmiala jej úsmev dokázal rozžiariť celú miestnosť. Vždy mi chýbala, no v tejto chvíli mi chýba najviac. Cítim sa teraz ako malý chlapec, čo si odrel koleno pri hraní na záhrade a potrebuje sestru, aby mu povedala, že všetko bude dobré."

Až teraz sa ku mne otočil. Na tvári mu pohrával jemný úsmev. Ja som ten úsmev však dobre poznala. Bol falošný. Sama som ho veľmi často používala. Preto som mu naň neskočila. Pohliadla som mu do očí. Boli plné bolesti a smútku. Na lícach mu zaschýnali slzy. Pohľad naňho ma ničil. Urobila som to, čo robila Christine, keď som bola smutná. Bez rozmýšľania som ho objala. Jeho ruky sa ihneď obkrútili okolo môjho pásu. To objatie by malo upokojiť jeho, ale upokojilo aj mňa. Cítila som sa v tom objatí bezpečne. Ako keby okolitý svet prestal existovať. Bola to zrejme aj pravda. V tej chvíli sme existovali len my dvaja. Ako na povel sme si pozreli do očí. Vpíjala som sa do tej nádhernej zelene. Dokázala by som do nich hľadieť aj naveky. Boli také nekonečné...

Matt sa ku mne naklonil. Presne som vedela, čo chce urobiť. Ja som sa na to však ešte necítila. Trochu som sa od neho odtiahla a on ma pustil. Otočil sa mi chrbtom a zahľadel sa na hviezdy. Vyzeralo to, ako keby sa naštval. Možno si myslel za to, že je princ, že môže všetko. Postavila som sa vedľa neho a po chvíli prehovorila:

,,Nevedela som, že si mal sestru. Čo sa s ňou stalo?"

Hneď ako som to dopovedala, trochu ním trhlo. Vyzeralo to, že z neho tá kamenná maska opäť spadla.

,,Utopila sa."

,,To je mi ľúto..."

Ja som to myslela vážne, no Matt naštvane prehovoril:

,,Len sa tak tváriš. Všetci to tak robia. Boli radi keď sa to stalo. Bola odo mňa staršia. Mala byť následníčkou trónu. Ostatní však chceli, aby bol nástupcom trónu muž. Mám taký pocit, že jej smrť nebola náhoda. Je to všetko moja chyba. Teraz mohla byť živá a jediná následníčka trónu. Nikdy som sa nemal narodiť... "

Na konci zosmutnel. Bola som rada, že si pri mne dal dole maku, ktorú pred všetkými nosil. Masku s úsmevom. Všetci mu ju však verili. Hlupáci. Keď sa na mňa znovu pozrel, bez rozmýšľania som naše pery spojila. Teraz to už bolo obojstranné. Po chvíli som sa však od neho odtrhla. Obdarovala som ho úsmevom a vbehla späť dovnútra.

Jeho pery som na tých svojich cítila ešte aj, keď som zaspávala. Tú nocma nočné mory nechali na pokoji.