Ecce stella

6. kapitola

Po niekoľkých mesiacoch tu som si uvedomila pár vecí.

1. Chýba mi sestra a Witer

2. Už nikdy sa tam nechcem vrátiť

3. Nenávidím to tu

4. Mám čím ďalej radšej Matta, samozrejme iba ako kamaráta

5. To, že ho mám rada znamená, že sa od neho musím držať čo najďalej ak ho chcem ochrániť

6. A moje horšie ja ma ovláda ešte viac ako predtým

7. Horšie ja už niekedy dokonca dokáže cezo mňa prehovoriť

A ako posledné: Bojím sa samej seba.

Deň začal ako každý iný. Zobudila som sa, prezliekla, naraňajkovala a išla do záhrad. Polievala som kvety keď zrazu som si všimla niečo zvláštne. Bol to motýľ, ale nie obyčajný. Bol celý čierny. Niečo ma k nemu priťahovalo. Prišla som ku kvetu na ktorom sedel a on vôbec neodletel. Otočil sa na mňa a mne pripadalo, že na mňa hľadí. Naťahovala som k nemu ruku a on stále sedel na kvete. Pohladila som ho po krídlach a pocítila už známy nával hnevu. Motýľ odletel a jediné čo po ňom zostalo bol úplne zničený čierny kvet. Rozpučila som ho vo svojej pästi. Pozrela som sa na svoje vlasy. Bol zas o niečo viac čierne. Tentoraz už neboli čierne len končeky. Vlasy som mala čierne už po moje plecia. Už som kašlala na šatku. Vzbudzovali síce ešte väčšiu pozornosť, ale mne to bolo z nejakého dôvodu jedno. Zo zadu ma niekto objal. Bolo mi hneď jasné kto to je. Striasla som zo seba Mattove ruky.

,,Nechaj ma na pokoji." povedalo moje horšie ja, to lepšie sa bránilo a chcelo Matta objať späť, no horšie každým dňom silnelo a lepšie nemalo šancu vyhrať.

,,Prečo?" opýtal sa Matt ublížene. Pozrela som sa mu do očí a na chvíľu moje lepšie ja vyhralo.

,,Vyhýbaj sa mi prosím" povedala som rýchlo a utiekla. Bežala som dosť dlho. Zámok už nebolo skoro vôbec vidieť. Zastavila som aby som sa vydýchala a všimla som si osobu, ktorá stála oproti mne. Pozrela som sa na ňu. Hneď som vedela kto to je, aj keď som ju nikdy nevidela. Bola to ona. Tá, ktorá žije v mojej hlave. Prezrela som si ju. Bola oblečená v čiernych šatách po zem. Vlasy mala čierne ako je polovica tých mojich. Niektoré pramienky však boli biele. Na hrdle mala náhrdelník s čiernym motýľom. No najviac ma na nej prekvapili jej oči. Boli celé černe. Dokonca nemala žiadne bielky. Na tvári jej pohrával najdivnejší úsmev aký som kedy videla.

,,Vyzerá to že sa konečne stretávame." poviem aby som prerušila chvíľu trápneho ticha.

,,Stretávame sa znovu, na to nezabúdaj" odvetí a strašidelne sa uškrnie.

,,Už mi teda konečne vysvetlíš o čo ide?" opýtam sa o dosť nervóznejšie ako som chcela. Vlastne som nechcela znieť vôbec nervózne. Len sa zasmeje diabolským smiechom a mňa zahalí temnota.

Dve bielovlasé dievčatá tancujú na lúke. Tá lúka je však zvláštna. Tráva nie je zelená, ale biela. Všetko tu bolo biele. Stromy, kvety, kríky, zvieratá, dokonca aj oblečenie dievčat. Boli to biele voľné šaty a boli bosé. Tancovali a smiali sa. Niekto k nim prišiel. Vyššie dievča niekde poslal a to (zrejme) mladšie vyziapal.

Obraz sa zmenil. Boli tam zas tie dve dievčatá. No teraz už boli staršie. Mohli mať približne dvanásť. To nižšie malo čierne končeky vlasov. V tej bielej krajine to až prehnane svietilo. Zrejme si to všimli aj ostatní. K tej staršej sa správali pekne, ale to sa nedalo povedať o tej mladšej. Okrem staršieho dievčaťa všetci sa k nej správali hnusne. Strkali do nej, nadávali jej a smiali sa jej.