Ecce stella

11. kapitola

Farba mora sa dala prirovnať k oblohe počas slnečného dňa. Odrážala sa v ňom obrovská žeravá guľa, ktorá ma šteklila na lícach. Pofukoval jemný vetrík a pomáhal vtákom pri lete. Stromy sa pomaly hýbali zo strany na stranu ako v tranze. Ako keby vietor spieval pieseň, ktorú som ja nedokázala počuť. Váhavým krokom som sa priblížila k moru. Piesok sa obtieral o moje bosé nohy. Bolo to očarujúce. Postavila som sa do plytkej vody a spomínala. Spomínala som na otca. Už som jeho rozprávanie konečne pochopila. Nedalo sa od tohto všetkého odtrhnúť zrak. Ani ten najlepší maliar by túto krásu nedokázal namaľovať. Zhlboka som sa nadýchla a zacítila všadeprítomnú soľ. Síce sa mi zarezávala do čuchových buniek, ale bolo to zvláštne príjemné. Malá vlnky mi udierali do kolien. Chceli si so mnou zatancovať. V takej čírej vode som dokonca videla svoje nohy. Zohla som sa a vylovila z vody zakrútenú mušľu. Pozorne som si ju začala prezerať. Skoro som od strachu vykríkla, keď z nej vyliezol krab. Rýchlo som ju od seba odhodila čo najďalej. V diaľke som započula tichý smiech. Ten smiech by som spoznala úplne všade. Na tvári sa mi objavil urazený výraz, ktorý zmizol hneď po tom, ako ma okolo pásu objali dve mocné ruky. Na tvári sa jej objavil úsmev, ktorý už dávno nepoužila. Nebol falošný.

,,Takže si našla more. Je nádherné, však?"

,,Nič krajšie som nikdy nevidela." odvetila som a nespúšťala pohľad z mora.

,,Som vrcholne urazený."

Matt sa zatváril urazene no ,keď som sa začala smiať, začal sa smiať aj on. Chytili sme sa za ruky a prechádzali sa po pláži. Bol to nádherný deň.Pripadala som si ako normálne dievča. Po tak dlhom čase. Matt mi vtedy neprišiel ako princ, ale ako normálny človek tiež. Pri každej vlne, ktorá mi jemne udrela do nôh, som stratila jednu starosť. Po chvíli som mala hlavu prečistenú. Aj Carolina ma prestala otravovať. Ako keby aj ona chcela mať deň voľna. Niečo vo mne mi však hovorilo, že niečo plánuje. Niečo veľmi zlé.Najhoršie na tom bolo, že už chýbalo len niekoľko mesiacov. Niekoľko mesiacov do konca roka. Koniec roka podľa všetkého znamená vojnu. Vojnu na ktorú nie som vôbec pripravená. Rýchlo potrasiem hlavou, aby som z nej vyhnala takéto myšlienky. Zrazu som však začula očarujúci spev. Ten spev bolo to najkrajšie čo som kedy počula. Ako keby ma ťahal k jeho majiteľovi. Matthew sa už niekam pomaly vydal. Chytila som ho za ruku, no on sa mi vytrhol a išiel ďalej. Ten spev tíchol. Aspoň mne sa to tak zdalo. Matthew však išiel ďalej. Moja zvedavosť ma premohla a ja som išla za ním. Išli sme približne päť minút a Matt zastavil až pri obrovských skalách. Na jedenej zo skál sedela žena. Vyzerala tak ako mi ju otec opisoval v rozprávkach. Teda jej druh. Mala nádherné dlhé tmavohnedé vlasy, ktoré jej povievali v jemnom vánku. Pokožku mala trochu tmavšiu ako čerstvo napadnutý sneh. Modré oči boli odtieňu mora. Nemala však nohy. Miesto nich mala červenú plutvu, ktorú mala spolovice namočenú vo vode. Bola to siréna. Jej ústa sa hýbali. Ja som však nič nepočula. Matt sa k nej stále približoval. Znovu som sa ho pokúsila k sebe pritiahnuť, no ako predtým sa mi vytrhol. Siréna na mňa upriamila pohľad a zatvorila ústa. To však bohužiaľ neznamenalo, že Matt zastavil. Žena na skale prehovorila:

,,Ochraňuje ťa angelus. Zaujímalo by ma čím si ho zaujala. Vždy sa zaujímajú len o seba. Keď som ich prosila, aby mi pomohli neurobili nič! Keby mi pomohli nebolo by zo mňa toto!"

Jej hlas bol silnejší ako zvuk rozbíjajúceho sa skla. K sklu by sa však dal trochu prirovnať. Zarezal sa do pokožky podobne ako rozbité sklo. Musela som sa poriadne nadýchnuť, aby som bola schopná niečo povedať.

,,Neviem moc o čom hovoríš, ale pusti ho. Prosím! Zober si radšej mňa! On prežil strašne veľa zlých vecí. More ho už pripravilo o veľa."

Siréna však neprestávala zvolávať Matta k sebe. Rukou naznačila aby som pokračovala. S menej roztraseným hlasom ako predtým som prehovorila:

,,Utopila sa mu sestra. V mori. Nikdy mi však nepovedal, ako sa volala. Podľa jeho opisu sa dosť podobáte..."

Matt zrazu zastavil a siréna vykríkla:

,,Alan Matthew Leonan! Ako sa opovažuješ chodiť niekam bez stráží?!"

V duchu som sa musela zasmiať nad jeho menom. Bez úsmevu som sapozrela na Matta. Ten vyzeral ako keby práve videl ducha. Ústa mal pootvorené v nemom výkriku a vlasy rozcuchanejšie než zvyčajne. Po chvíli však prehovoril:

,,Letya? Ty žiješ?"

,,Ako sa máš, braček?"