Ecce stella

13. kapitola

Nebo zahalila čiernota. Cez tmavé mraky sa na zem nedostal ani jeden slnečný paprsok. Fúkal pomerne silný vietor a prehýbal koruny nevinných stromov. Koruny stromov opúšťali listy, ktoré určite zaleteli aj do Witer. Na celé toto predstavenie som hľadela z okna svojej komnaty. Bolo to desivé, ale aj nádherné zároveň. Vo vzduchu bolo cítiť, že sa blíži niečo zlé. Niečo, čo jedna strana určite neprežije. Blížil sa boj. Boj, ktorý opísala veštica.

Armády sa stretnú na konci roka.

Bol december. Tu to však nebolo vidieť. Nebol tu žiadny sneh, iba sa trochu ochladilo. Vo Witer by práve teraz bolo snehu po pás a najväčšia zima. Všetci by boli hladní a omrznutí. Z premýšľania ma vytrhol blesk, ktorý preťal čierno čiernu oblohu. Bol nasledovaný hlučným hromom a na chvíľu nastalo hrobové ticho. Ako keby všetko na okamih prestalo existovať. V ušiach som začula dupot ťažkých topánok a zákerný smiech. Smiech, ktorý by som spoznala úplne všade. Smiech Caroliny. Ako najrýchlejšie som dokázala, som sa rozbehla ku kráľovmu trónu. Pred ním práve stáli Matt a Letya. Keď som vtrhla do miestnosti všetci na mňa upreli pohľady. Uklonila som sa a podišla bližšie k trónu. Bližšie ku kráľovi.

,,Prichádzajú, veličenstvo."

,,Ako to môžeš vedieť?" Odbil ma kráľ, ale ja som stále pokračovala:

,,Počujem to... je to ťažké vysvetliť, ale musíte mi veriť. Je predsa už koniec roka, aj vy ste to museli očakávať. Dajte mi armádu. Vy ísť nemusíte. Tu budete viac v bezpečí."

Chvíľu si ma premeriaval nedôverčivým pohľadom. Na jeho mieste, by som sa ani ja nedokázala tak skoro rozhodnúť. Hlavne vtedy, keď vám niečo takéto povie dievča ako ja. S čiernymi vlasmi, ktoré išli na všetky strany a šialeným výrazom na tvári. Po chvíli ticha však jemne prikývol a prehovoril:

,,Dobre, armádu ti dám, ale pôjdem aj ja. Neplánujem tu sedieť a čakať, či ste uspeli alebo zaručili záhubu celému Rednu. Choďte sa pripraviť ja zariadim ostatné." 

Hneď ako dohovoril sa postavil a rýchlym krokom vyšiel z miestnosti v ktorej nastalo hrobové ticho. Ticho však prerušil Matt, ktorý na mňa uprel pohľad:

,,Ty zostaneš tu. A ty, Letya, tiež. Nechcem aby s- "

,,Tak na to zabudni! Dokážem sa brániť." preruším ho a zazriem naňho.

,,Prečo nedokážeš pochopiť, že o teba nemôžem prísť, Kimolopea?!"

Pri tom, ako vyslovil celé moje meno som sa slabo otriasla. Nikdy ma tak nevolá...

,,Toto je aj môj boj, Matthew. A to, či sa s tým zmieriš alebo nie, už môj problém nie je."

Poslednýkrát som sa naňho pozrela a potom som vybehla z miestnosti.

Bolo to naozaj ako v tom proroctve. Stáli sme na lúke pred zámkom a v tichu hľadeli na les. Nakoniec sa mi sem podarilo dostať. Práve teraz som stála v prvej línii, v brnení a s lukom v ruke. Bola to asi jediná zbraň ktorou by som viac ublížila niekomu inému, ako sebe. V svojej voľnej ruke som pocítila inú. S ťažkým srdcom som si ruku zo zovretia uvoľnila a pozrela sa hlbšie do lesa. Znovu som počula zvuk ťažkých topánok a smiechu. Boli blízko. Z lesa vybehli ľudia a na ich čele bola Carolina. Niektorých ľudí som však spoznala. Boli tam aj mŕtve slúžky. A motýle. Veľa motýľov. S bojovým výkrikom a s armádou som sa rozbehla čeliť smrti.

Po celej lúke bolo počuť zvuk mečov, ktoré do seba udierali a bolestné výkriky. Chvíľu to vyzeralo, že vyhrávame. V mojom srdci vzbĺkla nádej, šťastného konca. Potom to však začalo. Motýle si začali sadať na svojich nepriateľov a tí začali na zem padať ako hrušky zo stromov. Od tej hroznej scenérie som odtrhla pohľad až po tom, ako som začula za svojím chrbtom smiech. Prudko som sa otočila a meč mŕtveho vojaka namierila na osobu, ktorá stála predo mnou. Carolinu.

,, Stále si myslíš, že dobro vždy víťazí nad zlom? Život totiž nie je fér, moja milá Kimolopea."

Pozerala som na ňu a nebola schopná slova. Jej vlasy boli biele. Vyzeralo to ako keby si ich so mnou vymenila. A to ma desilo. Najviac ma však desilo to, že prehrávame. Mala som pocit, že za to môžem ja. Ako keby som bola príčinou ich záhuby, ktorá nastane každú chvíľu. Bol to drvivý pocit v srdci a ja som nemala poňatia, či niekedy zmizne.

,,Myslím, že si mi ž poslúžila dosť. Prichádza čas, keď sa ťa musím zbaviť."

S úsmevom z čižmy vybrala dýku a hodila ju po mne. Bolo to veľmi rýchle a ja som nestihla zareagovať, tak ako som si to predstavovala. Dýka sa mi zapichla do boku a ja som s výkrikom spadla na zem. Bolesť bola ohromujúca. Po boku sa mi začala valiť červená tekutina. Krv. Silno som spojila viečka a čakala na koniec. Ten však kvôli neznámemu dôvodu neprichádzal. Pootvorila som oči a pozrela sa na Carolinu, ktorá sa ku mne blížila. Dúfala som, že to trápenie už ukončí. Možno to je sebecké, ale naozaj to už nezvládam. Na moje prekvapenie mi však vybrala dýku, zastrčila si ju späť do čižmy a so smiechom odišla. Pri sledovaní jej vzďaľujúcich sa krokov som si na niečo spomenula. Možno nezachránim seba, ale ostatných snáď áno. Ako najrýchlejšie sa mi v tejto chvíli dalo, som z vrecka vytiahla krabičku od víl.

Musíš to otvoriť až v momente najväčšej potreby.

Podľa všetkého to bolo teraz. Ak nie , potom už nikdy. S bolestivým vzdychnutím som otvorila krabičku a sledovala biely prach, ktorý z nej vychádzal a mizol niekde v úrovni oblakov. Každú chvíľu by mala prísť pomoc. Sekundy sa však predlžovali v minúty a ja som pomaly začínala strácať nádej. Bolo zvláštne, že som ešte stále nevykrvácala. Hľadela som na oblaky a prestala vnímať všetko naokolo. Boj, všadeprítomnú smrť, Carolinu a dokonca aj bolesť. No zrazu oblohu preťalo svetlo. Bol to široký biely slnečný lúč. Chvíľu som mala pocit, že začínam blúzniť. Potom som si však všimla osoby, ktoré sa približovali k zemi. Vyzerali očarujúco. Všetci v bielom, ale najkrajšie boli ich krídla. Tiež biele. Pristáli na zem, vymenili si pohľady a pridali sa k boju. Na výjav pred sebou som hľadela s otvorenými ústami a nechápavosťou. Biely národ (tak som ich v tej rýchlosti nazvala) vyzeral ako nejaká sekta bojovníkov. Do spojencov Caroliny strieľali šípy, špičkovo s nimi bojovali pomocou mečov alebo krídel. Zavrela som oči a slabo sa usmiala. Možno predsa len vyhráme.