Ecce stella

2. kapitola

Ráno ma zobudí búchanie na dvere. Neochotne vstávam z postele a kráčam k dverám. Nenápadne vykuknem von oknom. Stráže. Čo tu robia? Otvorím dvere.

,,Slečna Samson?"

Vojak si ma prezeral. Musela som vyzerať šialene. Vlastne ja som šialená. Mala som na sebe pyžamo a moje vlasy museli vyzerať ako po výbuchu sopky.

,,To som ja."

,,Máme menší problém. Vyžrebovaný spáchal samovraždu takže sme losovali znovu. Vyžrebovali sme vás."

Moje srdce vynechalo jeden úder. Zas som mala zbytočné nádeje. Konečne som bola šťastná. Myslela som si, že sa mi splnil sen. Že ma nevyžrebovali. Otec mi vždy vravel ,že sny sa stávajú skutočnosťou. Len tak trochu zabudol ,že aj nočné mory sú sny tiež.

,,F-Fajn.."

„Oblečte sa a príďte za nami. Počkáme vonku. Nebaľte si nič. Všetko dostane..."

Zabuchla som mu dvere pred nosom skôr ako dohovoril. Čo budem robiť? Zabijem sa? Nie. To je príliš zbabelé.

Alebo si skôr zbabelá ty? Neschopná a úplne nanič?

,,Buď ticho!" okríknem hlas v mojej hlave. Christine vyskočí z postele?

,,Rozprávala som zo sna?"

,,Nie. Zvládneš to tu? Prišli vojaci. Musím s nimi do hlavného mesta."

,,Čo si vyviedla?"

Na tvári Christine sa objaví úsmev.

,,Idem tam slúžiť. Budem ti posielať peniaze. Hlavne neprestaň chodiť do školy jasné?! Nesmieš skončiť ako ja! Budeš študovať, zbohatneš a odsťahuješ sa do väčšieho mesta. Nájdeš si tam lásku a budete žiť šťastne....a na mňa časom zabudneš..."

Teraz už vážne plačem. Nikdy som moc nevyjadrovala svoje pocity, ale to neznamená, že nijaké nemám. Sestra ma objíme.

,,Nikdy na teba nezabudnem. A verím ,že aj ty si tam niekoho nájdeš. Nikto nikdy nezostal a ani nezostane sám."

,,Tým som si nie taká istá..."

Prosím ťa! Kto by chcel niekoho tak neschopného ako si ty?

Prezlečiem sa a vychádzam z domu. Posledný krát objímem sestru. Pobozkám jej čelo a odchádzam. Obzriem sa na dom ktorý už nikdy neuvidím. Narodila som sa tu, naučila sa chodiť, rozprávať, vyrástla som tu. A už sa nikdy nevrátim. Láme mi to srdce ktoré bolo už predtým zlomené.

Vážne to tu chceš preberať? Ehehe. Chceš sa niekomu vyplakať na ramene? Ukázať aká si slabá za tou kamennou maskou? Nech to všetci vedia nie? Ehehehe!

Prestaň! Už ma nechaj na pokoji!

Nateraz odchádzam. Ale vrátim sa. Ehehehe!

Už bolo na čase!

Kráčam s vojakmik terénnemu autu. Otvoria mi zadné dvere do ktorých vojdem. Posadím saa obdivujem interiér auta. Nikdy som v nijakom nesedela. Ako somhovorila, čo je drahé je pre mňa nemožné. Pozorujem zimnú krajinu. Zimu vidímnaposledy. V hlavnom meste sneh nie je. Snehv detskom srdci vyvoláva radosť, nadšenie a očarenie z toľkého bieleho, čistéhoa nedotknutého snehu. Deťom v meste určite chýba. Počula som, žesa vôbec nesprávajú ako deti. Sú to chladné stroje stvorené na vládnutie. Cesta netrvá dlho.O chvíľu zastavíme na menšom letisku. Bez slov nastúpim do lietadla.Limought je veľmi ďaleko. Posadím sa k spiacemu hnedovlasému dievčaťua hľadím z okna. Mám trochu strach.

Strachopud! Povedz mi, je niečo čoho sa nebojíš?

Takže si späť?

Som tu celý čas len niekedy ma cez tvoje myšlienky nepočuješ.

Prečo si vlastne tu?

To sa dozvieš čoskoro.