Ecce stella

3. kapitola

Sledujem vychádzajúce slnko. Na oblohe urobilo krásne obrazy. Oblaky si vyzliekajú farebné pyžamá a nahrádzajú ich formálnymi bielymi blúzkami. Slnko sa mi smeje a ohrieva mi tvár dokonca aj cez sklo okna v lietadle. Dievča vedľa mňa sa pomrví a prebudí sa. Trochu sa ma zľakne. No to ja už poznám.

,,A-Ahoj?"

,,Ahoj. Ako sa voláš?" opýtam sa. No nedivte sa. Aj také monštrum ako ja potrebuje kamarátov. A toto je jedinečná šanca nejakých získať. Nevie o tom aká som zlomyseľná a drzá. No pokúsim sa ovládať.

,,Enwie. A ty?"

,,Kimolopea"

,,To je nádherné meno. Odkiaľ si?"

,,Witer. To vidieť aj na mojej bielej pokožke, nie?"

,,Veľa slnka moc nepoznáš čo?"

,,Chýba mi slnko. Chcela by som sa na ňom vyhrievať celé dni." poviem smutne.

,,Ja mám slnka zas až priveľa. Som zo Srats."

,,Púšť...páni..."

Rozprávame sa až do konca letu. Dozvedela som sa, že Enwie má dvoch súrodencov. Mladších bratov. Vždy sa jej smejú, že na jej vek je prinízka. Má osemnásť a siaha mi po plecia. A to ja som nikdy nepatrila k najvyšším. Bola som výškovo vždy niekde v strede. Jej hnedé vlasy kontrastujú s jej opálenou pokožkou. Vyzerám pri nej ako mŕtvola. No najviac ma zaujmú jej oči. Sú hnedo-zlaté. Keď sa pozrie do slnka hnedá zanikne. Ale keď sa na jej tvári mihne tieň, sú hnedé. Je to nádherné. No v pozorovaní jej očí ma vyruší jej zvonivý smiech.

,,Prečo na mňa tak pozeráš?"

,,Máš nádherné oči. Sú také jedinečné.." teraz sa usmejem už aj ja.

,,Takéto oči má skoro každý v Srats. To tvoje sú jedinečné. Počula som, že ľudia vo Witer majú zelené oči."

,,To je pravda. Jediná tam mám modré."

,,Tak vidíš. To tie tvoje sú jedinečné. A aj tvoje vlasy. Sú dokonalé."

Nestihnem odpovedať lebo k nám príde vojak.

,,Vystupujeme." povie chladným hlasom.

Postavím sa a s Enwie za chrbtom vychádzam z lietadla. Ovanie ma horúci vzduch. Slnko sa nedalo zahanbiť a po chvíli tu je ešte teplejšie. Vyzlečiem si svoj kabát a nechám si ho visieť v jednej ruke. No nespúšťam oči z prostredia v ktorom sa nachádzam.

Predo mnou sa týči zámok. Jeho veže siahajú k oblakom. Dotýkajú sa oblohy, ktorá im hladí hlavy. Okolo zámku sa rozprestiera mesto. Nie je také výrazné ako zámok, ale aj tak je nádherné. Moje čuchové bunky sú v siedmom nebi. Všade prítomná vôňa chleba mi pripomína domov. No chlieb nie je jediné čo cítim. Všade cítiť kvety. Mesto je totiž postavené na jednej obrovskej lúke, ktorá je posiata kvetmi. Je ich tu toľko, že by ste ich počítali niekoľko rokov. V pozadí je vidieť kopce. Skôr hory. Už z takejto diaľky vyzerajú vysoké. Svoj pohľad upriamim späť na palác. Vychádza z neho dievča. Nemôže mať viac ako devätnásť. Je oblečená v oblečení pre slúžky. Sú to čierne šaty po zem s bielou zásterou. Fakt super....nenávidím šaty!

Aby sa nám chlapček nerozplačkal..

Buď už konečne ticho!

Nebudem! Zabudla si? Budem tu navždy...Ehehehe!

Snažím sa to ignorovať a hľadím na dievča, teraz už stojace predomnou. Z blízka vyzerá ešte mladšie. Udivene hladí na moje vlasy. Čo je nanich tak divné? Á jasné...sú biele. Nie také ako majú starci. Sú biele akočerstvo napadnutý sneh. Prezriem si slúžku chladným pohľadom. Blond vlasy,zelené oči. Vyzerá ako dievčenské dievča. To, ktoré sa zaujímao to ako vyzerá, čo sa práve nosí... 

,,Vitajte. Som Naia. Prosím nasledujte ma."

Vymeníme si s Enwie pohľady. Ona len kývne plecom a ide za Naiou. Keďže tu nechcem zostať so strážami sama, zrýchlim krok a dobehnem ich. Kráčame dlhou chodbou a na jej konci sa zastavíme.

,,Tu je izba pre služobníctvo," ozve sa Naia. ,,budete tu s ďalšími troma dievčatami. Nastupujete zajtra ráno. Ráno vám bude aj oznámené čo máte robiť. Prajem pekný zvyšok dňa." dopovie a odíde. S Enwie osamieme. Otvorím dvere. Vyzerá to tu ako u nás doma. Päť jednolôžkových postelí prisunutých k stene, malý krb a veľká skriňa do ktorej sa hneď pozriem. Je tam iba jeden druh oblečenia a to ten čo mala na sebe Naia. Fuj! Aj tak si to nejako pozmením. Vždy som porušovala pravidlá a vždy ich porušovať budem.

,,Nechceš ich na prechádzku?" opýtam sa Enwie.

,,Nie. Potrebujem sa tu zabývať."

,,Tak ja pôjdem sama."

Nepôjdeš. Pôjdeme spolu.

Kto vlastne si?

Tvoj osobný démon.

Vyjdem z izby. Rozhodla som sa ísť si obzrieť mesto. Len v čiernych rifliach a chlapčenskom tričku vychádzam z paláca. Všetci na mňa udivene pozerajú. Asi som zabudla spomenúť, že ženy tu nosia len šaty. No ako som hovorila. Som povahou chlapec. So zlomyseľným pohľadom vykročím do mesta. Moje biele vlasy vejú vo vetre. Pozorujem všetku tú krásu okolo seba a zabudnem na čas. Do reality sa vrátim až keď slnko dávno zmizlo z oblohy. Po ulici chodia už iba muži. Ak uvidím nejakú ženu drží sa iba v prítomnosti svojho partnera. To iba ja som sama. Nikto by ma aj tak nechcel. Vrátim sa späť do paláca a hľadím na zem. Ani si nevšimnem, že do niekoho narazím. Ani sa nepozriem na konkrétnu osobu a len zašepkám ospravedlnenie. Keď začujem mužský smiech prekvapene sa pozriem hore. Hľadím do očí princovi. Neviem či mám byť okúzlená alebo zhnusená.

Žeby si sa nám zamilovala? Nevravela si náhodou, že neveríš na lásku na prvý pohľad?

Vyberám si druhú možnosť. To kvôli nemu a jeho rodine, môj otec a matka zomreli! Bez rozlúčky odchádzam. Princ na mňa ešte niečo zakričí, ale ja len zrýchlim krok. Vbehnem do izby a uprú na mňa pohľad štyri páry očí. Dve blondíny si niečo pošepkajú a zasmejú sa. Ja ich zmrazím svojím ostrým pohľadom. Zoberiem si očnú košeľu položenú na mojej posteli a odchádzam do kúpeľne. Tam sa následne osprchujem vo vlažnej vode. To je teda luxus! Vo Witer sme sa kúpali v koryte napustenom studenou vodou. Oblečiem si nočnú košeľu a zistím že mi siaha po členky. Vchádzam do izby. Všetky už ležia v posteli so zavretými očami. Napodobním ich a po chvíli zaspím.