Ecce stella

14. kapitola

Smrti som sa vždy obávala. Myslela som, že bude bolestivá a dlhá. Dlhá samozrejme bola, ale prišla mi pokojná oproti životu. Umieranie bolo ako keby som spala, ale pri tom vnímala všetko naokolo. Nie však tak jasne ako počas života. V mysli som si prehrávala všetko, čo som za môj krátky život zažila. Je celkom kruté umrieť v sedemnástich. Nikdy som nebola a ani nebudem dospelá. Od takéhoto premýšľania som sa radšej vrátila k tým spomienkam. Spomenula som si na otcove nežné ruky a mamine vynikajúce večere. Na Christine a jej lekárske schopnosti. Na baňu a všetky jazvy na mojom chrbte. Na Matta a naše bozky plné lásky. Na víly a ich nádherný dom. Na Letyu a Enwie. Zrazu som však na boku pocítila niečiu ruku. Možno som už mŕtva a prichádza posmrtný život. Nemala som však dosť sily otvoriť oči a zistiť, čo sa deje. Keď však ruka pritlačila na boľavé miesto vykríkla som a prudko sa posadila, čo som hneď oľutovala. Otvorila som oči a zaregistrovala Jamesa. Áno, toho Jamesa z mojich snov. Z pod ruky, ktorou pridržiaval môj bok vystupovalo zvláštne biele svetlo a bolesť ustupovala. Po chvíli ruku odtiahol a ja som zistila, že ma vyliečil. Nebola tam žiadna stopa po rane. Dokonca tam nebola ani jazva. James sa postavil a na nohy pomohol aj mne. Chvíľu som naňho hľadela, no potom som sa poobzerala naokolo. Bolo po boji. Vyhrali sme. Všetky mŕtve telá zmizli a nahradili ich kvety. Naozaj pozoruhodné. Pohľadom som vyhľadala Matta, ktorý stál pri svojej sestre a o niečom diskutovali. Dvaja z bieleho národu držali Carolinu, ktorá vyzerala, že sa už vzdala bránenia. Hlavu mala zvesenú a na tele veľa škrabancov. Vyzerala takto zvláštne, vždy totiž vyzerala, že je tá silná. Tá bez citov a nad vecou. Teraz však vyzerala smutne a porazene. Po prvýkrát vyzerala, že má city. Z premýšľania ma vytrhol hlas vedľa mňa sperovaný ku Caroline:

,, Nunc orabunt pro impietatibus suis actibus."

Zaplatíš sa svoje činy. Nejakým zvláštnym spôsobom som mu rozumela. Netušila som však prečo. James však pokračoval:

,, Primo tamen, explicare et vos omnia."

Najprv ich všakvysvetlíš. 

   Carolina zdvihla hlavu a zasmiala sa.

,,Prečo by som to mala urobiť?"

,, Puellarum digna est cognoscere veritatem."

Zaslúži si poznať pravdu.

,,Ešte aj teraz myslíte iba na ňu! Zaslúžila si to! Bol to ten najväčší trest."

,, Morietur. Quod est maximum damus."

Zomrieť. To je najvyšší možný trest.

,,Tak dopadnem teraz určite aj ja, však?"

,, Quod sic."

Áno.