Ecce stella

5. kapitola

S mojimi bielymi vlasmi sa pohráva vietor. Sedím na koni a držím sa Mattovho pása. Pozerám na krajinu, ktorá sa rýchlosťou blesku pohybuje okolo nás. Všade na okolí sú lúky plné kvetov a polia plné obilia. Pri levanduľovom poli prudko zastavíme. Matt zoskočí z koňa a pomôže mi z neho zliezť.

,,Je to tu nádherné." Poviem a zrakom behám po okolí.

,,A to nie je všetko." Usmeje sa svojím zákerným úsmevom.

,,Poď za mnou." Pokynie a rozbehne sa do levanduľového pola. Ja ho len s úsmevom na perách nasledujem. Matt má dosť veľký náskok a to mi celkom prekáža. Netrúfam si ale zrýchliť. Pri jednom strome zastaví a čaká na mňa. Dobehnem k nemu a pokúšam sa popadnúť dych. Bol to náročný beh.

,,Zavri oči." Zasmeje sa. Na môj vkus sa smeje až priveľmi. Najprv naňho hľadím no nakoniec ho poslúchnem. Na lakti zacítim jeho ruku. Ťahá ma ďalej a ja sa musím premáhať aby som neotvorila oči. Ešte chvíľu kráčame za sprievodu jeho zvonivého smiechu. O malý moment zastavíme.

,,Sadni si."

,,To ako vážne?" zasmejem sa.

,,Smrteľne. Snáď mi neveríš?" zasmeje sa aj on.

,,Poznáme sa len chvíľu."

Nakoniec sa rozhodnem mu veriť. Posadím sa a zistím, že sedím na niečom drevenom.

,,Otvor oči."

Počúvnem ho a všimnem si, že som na hojdačke priviazanej k stromu. Skôr ako stihnem niečo namietnuť, pohnem sa k nebu za sprievodu môjho jačania. Matt sa len smial a hojdal ma silnejšie. Neskôr som sa dokázala dotknúť listov stromu. Jeho zvonivý smiech dopĺňal môj smiech, ktorý sa striedal s taktiež mojím jačaním. Bol to jeden s mojím najšťastnejších zážitkov v živote. Jeden z mála takých zážitkov. Cítila som sa ako Alica v Krajine zázrakov. Cítila som sa ako vo sne a bála som sa prebudenia. Vedela som, že takto šťastná zrejme už nebudem. Jedna vec, ktorá ma prekvapila bola keď som zistila, že nespím. Potvrdil to pád z hojdačky. Totiž na chvíľu som sa pustila a hneď to oľutovala. Mala som pocit, že som na chvíľu videla všetkých svätých, no potom som si uvedomila, že je to len Matt. Smejúci sa Matt. Hodnú chvíľu som naňho zazerala a on sa smial ešte viac. Neskôr som sa smiala už aj ja.

Do paláca sme sa vrátili až keď zapadalo slnko. Prekvapilo ma, že som vôbec nebola hladná. Jedli sme len jablká. Rozlúčila som sa s Mattom a vošla do izby. Hneď ako som sa tam objavila, uprelo sa na mňa extrémne veľa pohľadov. Naschvál som vykročila pyšným krokom k svojej posteli a zvalila sa na ňu. Cítila som na sebe pohľady všetkých dievčat. Dokonca aj Enwie. Posadila som sa. Stále na mňa hľadeli.

,,Mám niečo na tvári?" opýtam sa arogantne.

,,Tvoje vlasy."

To je jediné na čo sa Enwie zmôže. Postavím sa a rýchlim krokom prejdem k zrkadlu. Od prekvapenia vykríknem. S doširoka otvorenými očami hľadím na dievča, ktoré má byť mnou. Moje vlasy...Čo sa to s nimi stalo?!

V zrkadle na mňa hladí dievča s vystrašeným výrazom. Jej vlasy sú biele až na končeky. Tie sú čierne ako havranie perie.

Ako vidíš už to začína...

Čo začína?

Stávaš sa takou akou som ja.

To je akou?

Vyzerá to tak, že ma ešte moc nepoznáš...

V mojej hlave sa zrazu ozýva krik. Ten krik veľmi dobre poznám, je môj. Nejako ma donúti kričať aj fyzicky. Všetci na mňa divne pozerajú a preto zavriem oči. Aj cez zavreté oči cítim slzy derúce sa na povrch. Spadnem na kolena a ako v agónii kričím ďalej. Otvorím oči a nechám slzy voľne padať po mojich lícach.

 Ten krik mi v hlave spôsobuje obrovskú bolesť.

Prestaň!

Čo sa ti nepáči jedna z mojich spomienok na teba?

Ja som ťa už stretla?

Samozrejme. Boli sme kamarátky.

Klameš!

Samozrejme, že nie. Ty si len nespomínaš. Keď sa niekedy stretneme všetko ti poviem. Potom uvidíš ako veľmi sme si boli blízke.

Ty nie si len výplod mojej fantázie? Si skutočná?

Tak teraz som sa urazila! Ja a nebyť skutočná?! Pfff!

Hlas zrazu zmĺkol. Po prvý raz mi to celkom vadilo. Chcela som sa tohoveľa dozvedieť. Zvedavosť bola a aj je jedna z mojich najhoršíchvlastností. A ak mám pravdu povedať je ich dosť veľa. Stále mám zavretéoči a plačem. Pocítim ako ma objímu dve silné ruky. Po chvíli otvorím očia zdvihnem hlavu. Pozriem sa na Matta. On sa na mňa povzbudivo usmejea utrie mi slzy chrbtom jeho dlane. Viem si predstaviť pohľady ostatýchslúžok. Sú plné nenávisti a závisti. A ak doteraz nevedeli, že somdivná, teraz to už vedia určite.