Ecce stella

8. kapitola

Sedím v knižnici a snažím sa nájsť niečo o nepriateľoch Rednu. Ako som sa dočítala, Reden ich má tak veľa, že sa nedajú spočítať na prstoch rúk. Niektoré mi pripadajú ako povesti alebo báje. Pri čítaní tretej knihy sa mi písmená zlievajú dokopy. Položila som hlavu na stôl a odišla do ríše snov.

Znovu tam bol ten bielovlasý chlapec. Kráčal ku mne. Zastavil sa meter predo mnou. A zahľadel sa na mňa.

,,Toto je jediná šanca aby sme sa stretli. Znovu. Nebudeš spať dlho, takže ma dobre počúvaj. Musíš nájsť víly. Majú vec, ktorú budete potrebovať. Povedz, že ťa posiela angelus. Budú vedieť čo ti majú dať. O chvíľu sa nepekne zobudíš. Som rád, že som ťa zas videl."

Chvíľu naňho hľadím, no nedá mi to sa ho neopýtať:

,,Ako sa voláš?"

,,James."

Chcem ešte niečo povedať, no pocítim ako keby som sa topila. Rýchlo otvorím oči. Nado mnou stojí Matt a v ruke má teraz už prázdny pohár. Zazriem naňho. On sa len smeje.

,,Čo je to s tebou? V poslednom čase si iná." povie keď sa postavím na odchod. Ja neodpovedám a snažím sa vyjsť z knižnice. On ma chytí za predlaktie a hľadí na mňa s otázkou v očiach. Zhodím jeho ruku z mojej ruky, kráčam ku dverám pri ktorých sa otočím a poviem:

,,Nechoď moc blízko. Vo vnútri mňa je temnota. Je to miesto kde saukrývajú moji démoni. Chcem skryť pravdu. Chcem všetkých pred ňou ochrániť, ales netvorom vo mne to už viac nezvládam. Nechcem ťa sklamať, ale ja nie somdobrák. Som zloduch. Som tá zlá. Už pred tebou nechcem skrývať pravdu. Pozri sami do očí. Skrývajú sa v nich démoni." Poviem mu všetko. Teda skoro všetko. VynechámJamesa. Poviem mu, že mi to povedalo nejaké dievča. Už znovu klamem. Na jehotvári sa objaví výraz, ktorý sa nedá ľahko rozlúštiť. Je tam prekvapenie,strach a ešte niečo, ale to neviem určiť. Rozbehne sa k jednej polici s knihami. Podídem ku nemu. Hľadí do otvorenej knihy. Je to kniha o vílach. Je tam ich opis. Všímam si len niekoľkých bodov.

Záhadné správanie.

Zvláštne oči.

Vlasy všetkých farieb.

Magické schopnosti.

Tento opis sedí len na jedinú osobu. Rozbehnem sa vonku z knižnice. Bežím po schodoch ako zmyslov zbavená. Keď vojdem do komnaty, šťastím si vydýchnem. Je tu. Enwie sedí na posteli a hľadí von oknom. Dobehnem k nej extrémne zadýchaná. Pomedzi to ako sa snažím popadnúť dych jej všetko vysvetlím.

,,A tak mi napadlo či mi nepomôžeš." Hľadím na ňu s prosbou v očiach. Vyzerá to ako keby premýšľala. No napokon sa ozve:

,,Vílou som bola už dávno. Už ňou dlho nie som. Urobila som niečo čo som nemala a stalo sa so mňa toto," ukáže na svoje telo, ,,stala som sa smrteľnou. Síce starnem pomalšie, ale starnem aj tak. Nemôžem ti to dať lebo to už dávno nemám, ale poznám niekoho kto to má. Môžem ťa tam zaviesť. Vyrazíme hneď."

Chytí ma za ruku a bežíme k stajniam. Moja kondícia spôsobí, že keď tam dobehneme, musím sa oprieť o stenu aby som neodpadla. Enwie zatiaľ vyberie dvoch koňov. Keď naň naňho nasadnem v hlave si zagratulujem. Najhoršie na tom je, že som nikdy na koni nesedela sama. Pohladím ho po boku a pocítim ako keby som ho poznala už roky. Aj o je pokojnejší. Enwie sa na mňa povzbudivo usmeje. Aj ona už sedí na koňovi. Vyrazí zo stajní a ja idem za ňou.

Ideme lesom a rozprávame sa. Ja sa opýtam to čo ma zaujíma už niekoľko minút:

,,Ako dlho ti je osemnásť?"