Ecce stella

4. kapitola

Ráno ma prebudili slnečné lúče tancujúce na mojej tvári. Otvorila som oči, ktoré chceli ešte spať a rozhliadla sa po miestnosti. Ostatné dievčatá ešte spali. Vedela som, že už nezaspím a tak som podišla k skrini. Prehľadala som všetky šuplíky a nenašla som žiadne nohavice. Iba samé sukne a šaty. No potom mi niečo napadlo. Pozrela som sa do vrecka môjho kabátu. Boli tam nejaké peniaze. Rozhodla som sa ísť do mesta a kúpiť si tam nejaké nohavice. Viem, že z toho môžem mať zle, ale v tejto chvíli mi to bolo jedno. Vykradnem sa z paláca, odetá v kabáte s kapucňou na hlave. S hlavou dole vchádzam do najbližšieho obchodu s oblečením.

,,Dobrý deň." pozdravím.

,,Dobré ránko!" ozve sa niekde spoza mňa. Prudko sa otočím. Stojí za mnou hnedovlasá krajčírka.

,,Čo si chcete kúpiť?"

,,Nohavice."

,,Nohavice? A dáme? A ešte k tomu tak peknej?"

,,Ponáhľam sa. Máte tu teda nejaké?"

,,Pozriem sa do skladu." odpovie a odíde. Čakám na ňu a obzerám sa okolo seba. Všade na okolo sú šaty, ďalšie šaty a zase len šaty. Som zhnusená.

Už zas? Že ťa to baví byť takouto...

Akou?

Dobrou. Prečo proste niečo neukradneš?

Nechaj ma na pokoji! Nič také neurobím.

Slaboch....

,,Mám tu jedny čierne! Sú síce mužské ale mohli by vám byť." Pribehne ku mne krajčírka a ukáže na jednu miestnosť. ,,Choďte si ich vyskúšať."

Keď vojdem do izby dievčatá sa prebúdzajú. Sú príliš ospalé aby si všimli, že si dávam dole kabát. Podídem ku skrini vezmem si jedny šaty a odchádzam do kúpeľne. Tam si obliekam nové nohavice a na to si obliekam šaty. Zoberiem a urobím si šaty vyhovujúcimi. Keď budem kráčať bude mi vykukovať noha. Je tam totiž rozparok. Dám si vlasy do drdolu a zakryjem ich čiernou šatkou ktorá mi siaha na plecia. Zrejme slúži na zahriatie, ale ja ju využijem svojsky. Nechcem svojimi vlasmi upútavať pozornosť o ,ktorú nestojím. Vyjdem z izby a upriem na seba pohľady ostatných (teraz už oblečených) dievčat.

,,Máme tu rebela." zasmeje sa jedna. Ostatné okrem Enwie sa rozosmejú tiež. Toto len potvrdí moju teóriu. Sú to nafúkané fifleny. Do izby vojde Naia. Pozrie na mňa čudným pohľadom, ale potom sa len usmeje. Pozrie na ostatné.

,,Nesiem vám raňajky a potom do práce."

Do izby vojde dievča s táckou v ruke. Na tácke je pečivo. Každá si nejaké vezmeme a zjeme ho. Potom Naia rozdeľuje prácu. Ja dostanem prácu v záhrade. Dosť ma to prekvapí. Nikdy som s kvetmi nepracovala. No poteší ma keď zistím, že Enwie pridelili ku mne. Spolu vykročíme ku kráľovským záhradám. Keď tam dorazíme ovalí ma vôňa kvetov. Moje oči si tiež vychutnávajú tú krásu. Enwie uvidí môj výraz a zasmeje sa.

,,Je to tu nádherné, ale mali by sme začať s prácou."

,,Máš pravdu." Poviem a podídem k jednému uvädnutému kvetu. Kľaknem si k nemu a hľadím naň. Je to ruža ,ktorá sa mení na čiernu. Pod ňou ležia odpadnuté lístky. Mám potrebu sa ruže dotknúť a to aj urobím. Dotknem sa jej a zacítim ako cez mňa prejde neviditeľná energia.

Vyzerá to tak, že môj plán vychádza.

Čože?!

Čoskoro sa všetko dozvieš.