Ecce stella

9. kapitola

Už znovu som sedela v knižnici. Musela som zistiť všetko o nepriateľoch Rednu a potom o tom informovať kráľa. Musí predsa pripraviť vojsko. Najhoršie na tom je, že nevieme kedy sa boj odohrá. Možno by znovu pomohla veštica.

Myslíš si, že ťa bude "kráľ " počúvať?

Pokúsim sa ho presvedčiť...

Veď si úplne nič! Na zámku má desiatky radcov. Prečo by mal počúvať práve teba?

Poznám sa predsa s Mattom... Možno mi pomôže.

Princ? Pche! Len ťa využíva. Môže mať hocikoho v kráľovstve, prečo by mal chcieť práve teba?!

Myslím, že máš pravdu... znovu...

Niekto vošiel do knižnice. Zdvihla som zrak zo stránok knihy na prichádzajúcu osobu. Matt ku mne prišiel s úsmevom na perách.

,,Už si tu strašne dlho. Nechceš sa ísť prejsť?"

Pozrela som sa do zeme. Musela som si to premyslieť. Zdravý rozum súhlasil s Carolinou. Srdce však chcelo ísť s Mattom. Väčšinu času počúvam hlavu, takže som sa tentokrát rozhodla poslúchnuť srdce. Preto som vstala zo stoličky a odvetila:

,,Dobre."

Mattov úsmev sa ešte viac rozšíril. Chytil ma za ruku. V ruke som pocítila akýsi zvláštny elektrizujúci pocit. Rozbehli sme sa k stajniam. Sluhovia sa pred nami uhýbali. Jednému dokonca spadol na hlavu hrniec. Tak sa nás zľakol. My sme sa celú cestu smiali a nezastavovali. Mala som pocit ako keby sa mi zlepšila kondícia. Prebehli sme ešte po niekoľkých chodbách a vyšli zo zámku. Dostali sme sa k stajniam. Matt mi pomohol osedlať môjho obľúbeného koňa. Bol čisto biely. Nasadla som naňho a počkala na Matta. On si sadol na čierneho.

Vycválali sme zo stajní. Skoro som zrazila jedného vojaka. Najprv ma zmrazil pohľadom, no keď si vedľa mňa všimol princa, ospravedlnil sa mi. Onemela som úžasom. Chcela by som mať tiež vysoké postavenie. Nie byť chudobná baníčka z Witer.

Bohatí ľudia, ale môžu za smrť tvojich rodičov. Na to nezabúdaj.

Prečo musíš mať vždy pravdu?!

Lebo som úžasná a múdrejšia ako ty. Zvyknem uvažovať rozumom a nie srdcom.

Dobre, odteraz používam už len rozum.

Tak sa mi to páči!

Ani som si to nevšimla a už sme boli na mieste. Znovu sme boli pri tom strome s hojdačkou. Nevedela som, že sem ideme. Ani som neviedla koňa. Nechápem, ako vedel kde má ísť. Priviazali sme koňov o konár stromu. Bolo tu tam nádherne ako som si pamätala. Všade na okolo levandule a jeden jediný strom v strede pola. V diaľke bolo vidieť najvyššie vežičky zámku. Na druhej strane začínal riedky lesík. Tak ako predtým som si sadla na hojdačku a Matt ma hojdal. Bolo to nádherné.

Zostali sme tu až do západu slnka. Slnko sa pomaly, proti svojej vôli, poberá na nočný spánok.  Slnko sa pomaly stráca ako papierová loďka na vlnách potoka. Obloha sa odrazu začína meniť. Žltá a oranžová. Tak to začína.  Potom nastupuje červený smútok. Je to krv slnka, ktoré sa snaží vytrhnúť sa z reťazí, nútiacich ho ísť spať. Vtáčiky dospievali posledné tóny smutnej piesne. Zrazu všetko stíchlo. Na niekoľko sekúnd zavládlo hrobové ticho. Všetko sa lúčilo so zapadajúcim slnkom. Aká to nádhera! Slnko zažiarilo najväčšmi, ako mohlo. Osvietilo všetko navôkol. Vytvorilo ilúziu nadzemskej žiary rôznych farieb. Tá krása spôsobila, že som onemela. Na tvári sa mi objavil úsmev.

,,Si krásna." ozvalo sa vedľa mňa.

Odtrhla som oči od tej nádhery a pozrela sa na Matta. Ten znovu prehovoril:

,,Nie si krásna, si nádherná. Tvoje vlasy pri západe slnka žiaria krajšie ako to najdrahšie zlato."

A vtedy urobil niečo čo som nečakala ani v nejakom sne. Naklonil sa ku mne a spojil naše pery. Bol to zvláštny pocit. V mojom vnútri vybuchla bomba. Alebo sa tam skôr prebudilo tisíc možno aj viac motýľov. Bol to presne ten pocit, ktorý je opísaný v romantických knihách. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude od toľkej radosti. Na odporúčanie Caroliny, zvíťazil zdravý rozum.  Poručil nohe čo má urobiť. Tá kopla Matta do lýtka a spoločne s druhou sa zobrala na útek. On len sykol od bolesti a rukou si chytil boľavé lýtko. Ja som si rýchlo sadla na koňa, ktorý sa bez povelu rozbehol a cválal čo najďalej od Matta.  Prečo to urobil? Naozaj si myslí, že som tak naivná? Život mi už do cesty dal veľa prekážok, vďaka tomu som sa stala tým čo som. Postavila som si okolo seba nezničiteľné steny. Bol tu však jeden problém. Tie steny sa však už začínali búrať. Predsa len neboli také nezničiteľné ako som si myslela.