Ecce stella

7. kapitola

           

Už je to týždeň od tej "nehody". Pred mojou komnatou stoja nonstop stráže. Vždy keď chcem niekam ísť idú so mnou. Teda za mnou. Necítim sa kvôli tomu dobre. Cítim sa ako väzeň.

Ako každé dopoludnie som sedela na jednej z lavičiek v záhrade a čítala knihu. Dostala som povolenie chodiť do knižnice. Toľko kníh na kope som nikdy nevidela. V knihe sa práve schyľovalo k šťastnému koncu keď...

No čo? Chýbala som ti?

To ty si ich zabila?

Koho?

Netvár sa, že nevieš o koho ide!

V podstate som to ja nebola. Bol to môj verný služobník.

Tvoj služobník je motýľ?

Jasné. Mení ostatných motýľov na takých aby mi vyhovovali.

Aby zabíjali nevinných?!

Každý je nejakým spôsobom vinný. Dokonca aj ty.

A vtedy ma znovu obalila temnota. Videla som znovu čiernovlasé dievča s bielovlasým. Čiernovlasé dievča sa práve červenalo.

,,Takže tebe sa páči?" opýtalo sa bielovlasé a čiernovlasé prikývlo. Bielovlasé dievča sa len zamračilo, no to čiernovlasé dievča nevidelo.

Obraz sa zmenil. Bielovlasé dievča tam bolo s nejakým bielovlasým chlapcom. Chlapec ju pobozkal a objal. Stáli tam mlčky v objatí až pokým ich niekto nevyrušil. Bolo to čiernovlasé dievča, ktoré skríklo:

,,Nenávidím ťa!" a utieklo.

Ja som sa zas vrátila do prítomnosti. Bola som ešte viac zmätená akopredtým.

Už ma konečne nechaj a pokoji!

Ale, drahá. Ako chceš utiecť od niečoho čo je v tvojej hlave?

Zas som počula svoj krik. A zas ma donútil kričať. Silno som zavrela oči a spadla z lavičky. Skrútila som sa do klbka a stále kričala.

,,Nechaj ma už na pokoji!"

Robím ti len zo života také peklo aby si vedela ako som sa cítila a ako sa cítim...

Jej hlas som prekričala. Počula som ako ku mne pribehli stráže, no ja som to ignorovala. A ako aj predtým  zachránili ma dve silné ruky. Bol to samozrejme Matt. Zhodila som zo seba jeho ruky a utiekla do svojej komnaty. Ľahla som si na posteľ a po chvíli zaspala.

Bielovlasé dievča sa smialo a utekalo pred bielovlasým chlapcom. Aj on sa smial. Bežali po lúke obkolesenej lesom. Všetko tam bolo biele. Chlapec dievča dobehol a zvalil ju so sebou na zem. Na nej ležali a smiali sa. Chlapec sa prestal smiať ako prvý. Hľadel na dievča a usmieval sa. Anjelsky sa usmieval. Od jeho bielych vlasov sa odrážalo slnko. Oči mal svetlo modré. Vyzeral presne tak ako dievča a všetci ostatní tam. Ona sa naňho pozrela tiež.

,,Milujem ťa." Povedal.

Ja som sa zobudila. Prudko som sa posadila. Musela som to vstrebať. Mala som taký pocit ako keby som ho poznala. A ako keby som poznala aj to miesto.

Začínala som si myslieť, že nie som normálna. Rozhodla som sa nespávať. Chodila som po hrade a záhradách ako telo bez duše. Mysľou som bola vždy niekde inde. Nedokázala som sa na nič sústrediť tak ako predtým. Všade som videla buď Carolinu, bielovlasého chlapca alebo bielovlasé dievča s čiernovlasým dievčaťom. Pozerali na mňa keď som obedovala, čítala knihu, proste ma sledovali všade. A všetko sa zhoršilo keď mi bolo oznámené, že kráľ sa o chvíľu vráti. To znamenalo obrovskú oslavu, šaty, egoistické dámy, baróni a hudba. Do hradu prišli najlepšie krajčírky. Trochu som dúfala, že medzi nimi bude Christine. No samozrejme tu byť nemohla. Ešte ani len nedoštudovala. Napochodovali do mojej komnaty ešte keď som spala. Odsunuli mi závesy na oknách a mňa prebudili slnečné lúče. Zakryla som si tvár perinou, ale ony ju zo mňa strhli. Oznámili mi, že mám napustenú vaňu a postrčili ma ku kúpeľňovým dverám. S vražedným výrazom na tvári som stála v kúpeľni a odmietala sa vyzliecť. Ony zrejme vedeli čo majú robiť. Odišli a ja som vošla do vane. Nečakala som však, že sa vrátia. Pokúsila som sa rukami zakryť svoje telo najviac ako to šlo. Prikázali mi sa posadiť. Mali na tvári dosť výstražný výraz, takže som ich radšej poslúchla. Jedna mi umývala vlasy a druhá niečo dávala do vody. Ostatné dve odišli. Neskôr odišli aj tieto dve. Ešte chvíľu som bola vo vani, no potom som zabalená v uteráku vyšla z kúpeľne. Ony ma tam už čakali. Na posteli boli rozložené rôzne druhy látok. Postavila som sa ku nim a ony ma začali merať.

Práve odišli s látkou a mierami. Vrátia sa za hodinu. Nie som vôbec spokojná s ich výberom. Vybrali svetlo modrú látku. Tvrdili, že sa bude hodiť k mojim očiam. Ležím na posteli a hľadím do stropu dovtedy kým neprídu. V rukách už nesú šaty. Unudene sa postavím a zazerám na ne. Ony mi ich začnú obliekať. Po tom ako mi dajú dole tričko, jedna vykríkne. Keď si uvedomím prečo, zasmejem sa. Všimli si moje jazvy. Na lopatkách mám dve dosť hrubé a aj celkom dlhé. Nižšie položené jazvy už nie sú až tak viditeľné. Cítim ako mi po nich jedna prejde prstami. Prudko sa otočím a zazriem ešte viac. Nenávidím to. Nenávidím keď sa ich niekto dotýka. Samozrejme keď nepočítam Christine. Ona sa len ospravedlňujúco na mňa pozrie a ja sa otočím.

Hľadím na svoj odraz v zrkadle a neúspešne sa snažím nájsť nejakú podobnosť. Medzi odrazom v zrkadle a mnou. Dievča v zrkadle vyzerá tak silne, vznešene. Pokúsim sa urobiť krok, no spadnem. Na opätkoch som ešte nikdy nestála. Keď to skúšam už po piatykrát, no stále neúspešne, krajčírky to vzdajú. Dajú mi sandále a ja ich prvýkrát obdarujem úsmevom. Vyjdem z komnaty a namierim si to k plesovej sieni. Pred dverami stoja dvaja vojaci. Otvoria mi dvere a ja vchádzam. Muž ktorého si ani nevšimnem povie:

,,Slečna Kimolopea z Witer." Ja sa len priblblo usmievam a určite vyzerám komicky. Všetky pohľady sú uprené na mňa. Mojou záchranou sa stane Enwie, ktorá ku mne pribehne a ťahá ma preč. Postavíme sa za nejakých ľudí a z diaľky všetko pozorujeme. Do miestnosti vchádzajú baróni, dámy, šľachtičné a nakoniec Matt s kráľom. Všetci sa uklonia a ja ich rýchlo napodobním.

Oslava je v plnom prúde keď zrazu do miestnosti vbehne žena. V ruke drží nejakú škatuľku. Je oblečená celá v čiernom. Jej ryšavo červené vlasy na nej svietia. Pribehne ku kráľovi a hlboko sa pokloní. V celej sieni je počuť kráľov hrubý hlas:

,,Toto je veštica z Feld. Je tu aby nám povedala aký budeme mať tento rok."

Veštica sa rozhliadne po sieni a jej oči zablúdia ku mne. Toho som sa obávala najviac. Otvorí škatuľku z ktorej vyjde sivý dym. Dym ukazuje rôzne obrazce. Veštica zatiaľ hovorí:

,,Starodávni nepriatelia sa priateľmi stanú." Z dymu sa vytvoria dve osoby, ktoré si podajú ruky.

,,Nepriateľ má čím ďalej väčšiu slávu." Dym sa zmení na osobu, ktorá zo seba zhadzuje plášť.

,,Dievča čaká ťažká voľba." Dym sa vytvaruje do troch osôb. Jedno dievča a dvaja chlapci. Dievča je v strede a obaja chlapci k nej naťahujú ruku.

,,Armády sa stretnú na konci roka." Teraz je vidieť dva vojská stojace oproti sebe.

,,Víťazstvo sa víťazstvom úplne nazvať nedá." Dym sa  sformuje do holubice, ktorá uviazne v tŕní.

,,Je ťažké odhadnúť či už nebude bieda." Veštica zavrie škatuľku a odíde. V miestnosti sa rozhostilo napäté ticho.