Ecce stella

12. kapitola

Je to naozaj Mattova sestra? Táto otázka mi behala po rozume dlhú chvíľu. Nemá byť mŕtva? K zmäteniu, ktoré mi spôsobila Carolina pribudlo aj toto. Nevedela som, čo mám povedať a preto som len behala pohľadom z Matta na Letyu. Matt vyzeral byť zmätený podobne ako ja. Na tvári mu však pohrával slabý úsmev. Nie ten falošný. Jeden z tých úprimných. V rukách som zrazu pocítila zvláštny tlak. Odtrhla som pohľad od Matta a zahľadela sa na svoje ruky. Vyzerali presne tak ako vždy. O čo potom teda išlo? Bolo to ako keby mi niekto na ruky položil niečo ťažké, ale nebolelo to. Pootvorila som oči ešte viac ako predtým a niečo si všimla. Triasli sa. To by ani nebolo také zlé, keby z končekov prstov nevychádzalo slabé svetlo. Hlások v mojej hlave mi niečo našepkával. Tentoraz to však Carolina nebola. Bolo to zrejme moje svedomie. Hlások po chvíli zosilnel na hlas. Pomaly som vykročila k Letyi a stále hľadela na svoje prsty. Čím viac som sa k nej približovala, tým viac žiarili. Keď som bola asi dva metre od nej, jej hlas ma zastavil:

,,A ty si kto?"

,,Kimolopea Samson."

,,To si mi teda moc nepomohla. Sirénou som už totiž niekoľko rokov. Moc neviem čo sa teraz v Redne deje. Niečo však niekedy začujem od rybárov. Už skončila tá vojna?"

,,Áno, ale na dvere klope ďalšia."

Letya odo mňa odtrhla pohľad, pozrela sa na Matta a prehovorila:

,,Robí s tým otec niečo? Či znovu do nej posiela len obyvateľov nižšej vrstvy?"

Matt chvíľu neprítomne hľadel do diaľky no napokon začal rozprávať:

,,Nedeje sa vôbec nič. Veštba predpovedala vojnu na konci roka. Nevieme ani proti čomu alebo komu čelíme..."

Ešte niečo hovoril, ale ja som už prestala počúvať. Naďalej som sa približovala k Letyi. Natiahla som k jej plutve ruky, no ona ich odstrčila. 

,,Čo robíš?!"

Zastavila som sa a pozerala na svoje ruky. Stále svietili.

,,Ja neviem. Nechaj ma niečo skúsiť."

Zdvihla som svoj pohľad a zahľadela sa jej do očí. Boli naozaj ako tie moje. Nebesky modré. Možno dokonca také ako more. Nebo a more. Presne také boli. Po toľkých rokov v smútku a chudobe som sa naučila pozrieť sa ľuďom do očí a veľa z nich vyčítať. V očiach Letye bolo toho veľa. Zračili sa tam však predovšetkým smútok a samota. Ani som sa tomu nedivila. Pod smútkom a samotou sa ukrývala láska. Sesterská láska. Ich vzťah s Mattom musí byť úžasný. Z premýšľania ma prerušilo jedno jediné slovo:

,,Dobre."

Pomaly a s trasúcimi rukami som sa dotkla jej plutvy. Všade na okolo sa objavilo obrovské svetlo. Také svetlo, že sa pri ňom dalo určite aj oslepnúť. Nevidela som si ani na ruky. A potom to prišlo. Obrovská sila, ktorá ma odhodila dozadu. Dopadla som na tvrdú zem a zatvorila oči. O svetlo začínalo trochu páliť. Po tele sa mi rozlialo teplo. Nie také ako v letný slnečný deň. Teplo podobné tomu ako, keď skočíte do vane naplnenej horúcou vodou. Trvalo to možno sekundu. Najviac dve. Potom sa mi po tele rozniesli zimomriavky. Roztriasla som sa ešte viac. Bol to jeden z najzvláštnejších pocitov aké som kedy zažila. A v tej chvíli to prestalo. Prestalo úplne všetko. Ako keby všetko prestalo existovať. Žiadna emócia, zvuk... všade prázdno a hlavne ticho. Hrobové ticho. Na pleci som pocítila niečo studené. Otvorila som oči a prudko sa postavila. Snežilo. V Limoughte snežilo! Bolo to ako vidieť zlato u mňa doma. Skrátka nemožné. Nadstavila som ruku a dopadlo na ňu niekoľko malých vločiek. Za menej ako sekundu sa roztopili. Na ruke mi zostala len malá mokrá škvrna. Pocítila som, ako sa vedľa mňa niekto postavil. Bez obzretia som nadstavila ruku do ktorej sa hneď vsunula iná.

,,Sneží..." bolo jediné na čo sa Matt zmohol. Takisto tom nechápal. Z ničoho nič je zrazu všetko biele ako stena a hebkéako páperie. Vedľa seba som začula smiech. So zdvihnutým obočím som sa pozrelana Matta. Chyba. Obrovská osudová chyba. Do tváre ma zasiahla snehová guľa.Rukou som si ju utrela a hrozivo sa zaškerila. Nabrala som do rúk sneh a s bojovým pokrikom som sa rozbehla za Mattom. Hodila som to po ňom a zvalila som sa naňho. Spadli sme na zem, urobili niekoľko kotrmelcov a prestali až, keď nás vyrušilo slabé odkašlanie. Bleskovo sme sa postavili, oprášili sa od snehu a pozreli smerom odkiaľ sa odkašľanie ozvalo. Pred nami stála Letya. Dlhé hnedé vlasy po pás boli jediné, čo zakrývalo jej nahotu. Triasla sa. Najdivnejšie však na tom bolo, že mala nohy. Áno, nohy. Na tvári jej pohrával jemný úsmev. Matt sa k nej rozbehol a skryl ju v medveďom objatí. Bolo dojímavé na nich pozerať. Túto krásnu chvíľu však prerušil známy hlas v mojej hlave. Carolina si nemohla vybrať lepšiu chvíľu...

Uvedomuješ si, čo si práve urobila?!

Ak si zmätená, som na tom podobne.

Práve si jej zmenila osud.

Stále som zmätená...

Nesmieš meniť osudy. Nikomu. Všetci máme ten svoj. Predurčený. Už od nášho narodenia. A možno bol určený ešte aj pred ním. Nemôžeš meniť niečo tak staré a vzácne. Teraz sa určite osud pomstí tebe.

Nemalo by ťa to práve tešiť? Určite ma chceš mŕtvu tak ako ostatných...

Máms tebou najprv iné plány.