Prepotené postele

KAPITOLA 6. - BRAT

Ráno som sa znova zobudila zavčasu. Doriti s alkoholom. Spomenula som si na Ryana a usmiala sa. Zavrela som oči a spomínala na ten výhľad, jeho prsty, jeho penis a na ten nezabudnuteľný orgazmus. Nebudem si klamať, už mnou pár krát pár chlapov prešlo, no nik to nedokázal tak dobre, ako Ryan. Ani Dan... Aj keď on mal iné prednosti. Napríklad to že som ho milovala. Vstala som a šla do sprchy zmyť klubový smrad, pot a rôzne tekutiny, ktoré mi ostali medzi nohami, a ktoré som si ja krava v noci neumyla. Dala som si fakt dlhú sprchu, až kým som si nebola sto percentne istá, že sa už celý včerajšok neodplavil odtokom do kanalizácie. Potom som sa naraňajkovala a hodila do seba tabletku proti bolesti hlavy, ktorá ma ničila už od otvorenia očí. Oprela som sa o linku a netušila, čo so začínajúcim dňom. Na chlapov som náladu nemala a Sophie ani Andy som volať nechcela. Bohvie, ako skončili. Zniesla som si notebook do obývačky a zapla som rádio a repárky a vložila doň nejaké CD. Celou miestnosťou sa rozlial Eminemov hlas a ja som spokojne zapla notebook a rozvalila sa na gauč. Prihlásila som sa na Facebook. Neušlo mi, že ma Ryan nepožiadal o priateľstvo. Nevadí, asi ešte spí...- pomyslela som si. Chvíľu som si prezerala nové príspevky. Napísal mi Thomas – brat Andy.

T: Liv! Prosím! Nevieš, čo je s Andy? Nevrátila sa domov. Nedvíha mobil! Rodičia sú niekde preč na dva dni. Som doma sám a ona včera neprišla!
O: Tom, pokoj. Cinknem bratovi, on s ňou bol včera, počkaj. Asi ho zobudím. Ak ma zabije, máš ma na svedomí.
T: To mi je momentálne jedno. Chcem len svoju sestru doma!
O: Okej, okej... Už volám.

Vytočila som jeho číslo. Dlho nedvíhal. Bože, on ma zabije...
„Haló?“ ozvalo sa konečne.
„Will? Nazdar, tu Liv.“
„Stalo sa niečo? Si v poriadku?“ znel prebrato.
„Nie, nie, neboj. Všetko je v pohode. Počuj... máš tam niekde Andy?“ opýtala som sa.
„Um... fuha... fakt neviem,“ povedal.
„Tak sa kukni preboha!“ nasrato som odvrkla.
„Hej, leží mi tu v posteli nahá. Spí. Prečo?“ oznámil a zívol.
„Jej brat ju zháňal. Mohol by si ju, prosím, poslať domov? Bojí sa o ňu.“ vydýchla som si, že je Andy v pohode.
„Jáj... jasne. Andy? Haló, Andy? Dobré ránko.“ Počula som cmuknutie. No ja sa asi povraciam.
„Will!“ zvolala som.
„Andy, Liv mi volá. Dám ti ju.“ Podal jej mobil. Bola som netrpezlivá.
„Haló?“ ozvala sa rozospatá Andy.
„No ahoj. Upaľuj domov, tvoj brat sa o teba bojí,“ oznámila som jej.
„Preboha, ten ma zabije. Diki, Liv, už idem. Papa,“ zložila.

O: Spala u môjho brata. Už ide.
T: Vďaka bohu. Ja ju zavraždím!
O: Tom, no tak. Upokoj sa.
T: Ja viem... Len... Vieš, je o dva roky mladšia. Mám pocit, že ju musím stále chrániť.
O: Aww. To je zlaté, ale je skoro dospelá. Už vie, čo robí...

Aj keď... Doriti! Hneď som volala Willovi.
„Haló?“
„Ako mi, kurva, vysvetlíš, že si spal s Andy, keď máš frajerku?!“ zhučala som.
„Liv... Ja som ti to nepovedal...“
„Čo sa stalo?“ upokojila som sa. Trochu.
„Mohol by som prísť?“ povedal smutne.
„Jasné. Čakám ťa. Pa,“ zložila som. Oni sa rozišli? Zaklapla som notebook a prudko sa postavila. Zatočila sa mi hlava. Znova som si sadla a slová z piesne Run Rabbit Run sa mi zarývali do uší. Vypla som rádio a šla si po pohár vody. Po ňom závrat už odišla. Prechádzala som sa po dolnom poschodí a premýšľala, kým ma nevyrušil zvonček. Pribehla som k dverám a otvorila. Stál tam Will. Pustila som ho dnu a šli sme do obývačky. Sadla som si na gauč a on do kresla.
„Počúvam,“ prisunula som sa k nemu.
„Lili... Rozišli sme sa. Odsťahovala sa naspäť k mame,“ povedal smutne.
„Prečo? Kedy?“ prišlo mi ho ľúto.
„Predvčerom. Preto som včera volal. Potreboval som sa porozprávať, no keď si to zdvihla, nemal som síl.“ Vložil si tvár do dlaní a vzdychol.
„A... prečo?“ Položila som mu dlaň na koleno.
„Neviem. Proste som prišiel domov a ona tam čakala pobalená a uplakaná. Chcel som ju pobozkať a opýtať sa, čo sa deje, no odstrčila ma. Povedala, že už nemôžeme byť spolu a niečo také, že niečo spravila. Spomenula aj nejakého chlapa. Myslím, že sa volal Coltrain, či jak. Nerozumel som tomu...“ zlomil sa mu hlas a v očiach sa mu zaleskli slzy. „Potom... sa postavila, povedala niečo také, že so mnou to nemá zmysel, že už ma nemiluje a nech na ňu zabudnem. Snažil som sa ju zastaviť. Domáhal som sa lepšieho vysvetlenia. Vtedy len povedala, že má iného a odišla. Po hodine sedenia a dívania sa na stenu som jej zavolal...“ utrel si slzy a zasmrkal. „Nedvíhala. Volal som asi štyridsať krát. Zodvihla to len raz. A jediné, čo povedala, bolo, že mám zabudnúť na to, čo sa medzi nami stalo. Že to nemalo budúcnosť. A zložila...“ A vtedy sa zložil aj Will. Rozplakal sa. Donútila som ho presadnúť si na gauč a tuho som ho objala. Plakal stále hlasnejšie. Kolísala som ho a upokojovala. V hlave sa mi vynorila spomienka.