Prepotené postele

KAPITOLA 7. - NEČAKANÁ NÁVŠTEVA

Zaparkovala som pri kaviarni Home café a sadla si k prázdnemu stolu. Objednala som si Cappuccino a ťukala do mobilu. Písal mi Scott. Chcel sa stretnúť, no ja som dnes nemala náladu. Odchlipla som si zo šálky.
„Čo taká pekná slečna robí v kaviarni sama?“ ozvalo sa. Vzdychla som a dvihla pohľad. Predo mnou stál asi štyridsaťročný chlap so začínajúcou plešinou.
„No a?“ odvrkla som.
„Máš tu voľné?“ ukázal na stoličku.
„Nie.“ zamračila som sa. Aj tak si sadol. Začala som ho ignorovať.
„Ale no tak,“ vzal mi mobil. On mi fakt vzal mobil. Zadíval sa na obrazovku a začítal sa do môjho rozhovoru so Scottom. „To je tvoj frajer?“ opýtal sa.
„Čo vás do toho?“ vytrhla som mu môj mobil a zamkla som ho. Bola som nervózna. Dopila som a mávla na čašníka, aby mi priniesol účet.
„Už odchádzaš? Pôjdem s tebou,“ povedal.
„Nemyslím si,“ zaplatila som a postavila sa na odchod. Rýchlim krokom som sa chcela dostať k svojmu autu. Bolo len päť hodín a ešte svetlo.
„Počkaj ma!“ zvolal ten chlap a utekal za mnou. Prudko som sa otočila.
„Čo je?!“ zvrieskla som a pár ľudí sa na mňa otočilo.
„Nehnevaj sa, kvetinka. Páčiš sa mi,“ usmial sa.
„Strčte si to dakam...“ otočila som sa.
„S radosťou do teba,“ zašepkal mi do ucha a mňa striaslo. Otočila som sa a šla mu vraziť, no zdrapil ma za ruky.
„Nechajte ma!“ zakričala som.
„Pšššt, kvetinka. To bude dobré,“ chcel ma pobozkať. Mykala som sa.
„Prestaň, ty skurvysyn!“ fľusla som mu do ksichtu.
„To si prehnala!“
„Hej! Nechaj tú slečnu.“ Ten hlas šiel zozadu. Nevidela som dotyčnému do tváre. Obišiel ma a niečo zašepkal tomu starcovi. Ten sa mu zadíval na opasok, otočil sa a utiekol. Vydýchla som si.
„Ste v poriadku?“ obrátil sa na mňa. Mohol mať asi dvadsaťtri. Celkom pekný. Čierne nagélované vlasy, strnisko a slnečné okuliare. Na sebe čiernu košeľu a rifľové kraťase.
„Už áno,“ usmiala som sa. „Ďakujem veľmi pekne.“
„Kto to bol?“ kývol hlavou na strácajúceho sa chlapa.
„Ja neviem. Nejaký čurák, ktorému žena, ak nejakú má, nedáva,“ zasmiala som sa.
„Smiem ťa pozvať do neďalekého baru na drink?“ opýtal sa.
„Prečo nie. Ale pozvanie bude z mojej strany za záchranu,“ povedala som a pobrali sme sa po chodníku.
„Neblázni. Ženy nikdy nenechávam platiť. Mimochodom, volám sa Adam,“ podal mi ruku.
„Olivia,“ potriasli sme si nimi a ani neviem ako sme sa ocitli pred slušne vyzerajúcim barom s názvom Paradise.
„Čo si dáš?“ opýtal sa.
„Zázvorový tonik,“ usmiala som sa na barmana. Adam si to, našťastie, nevšimol. On si objednal pivo. Ostali sme sedieť pri bare, čo mi vyhovovalo. Nie, že by sa mi Adam nepáčil, ale taký barman s bradou v bielom tričku s komixovými postavami a červenou šiltovkou otočenou dozadu mal niečo do seba. Vyzeral ako taký v pohode týpek a ešte bol aj pekný. Rozprávala som sa s Adamom a spoznávali sme sa. Asi po hodine mu zazvonil mobil. Pozrel na display a naznačil mi, že mám počkať a vybehol von. Vzdychla som a odpila si.
„Priateľ od vás uteká?“ usmial sa ten barman.
„Ale čoby. Stretla som ho pred hodinou a pol na chodníku,“ zasmiala som sa.
„Ste dôverčivá,“ pozrel mi do očí.
„Nemám moc čo stratiť. Iba získať,“ žmurkla som.
„Čo ak je to nejaký vrah alebo chlap, čo unáša ženy a zvlieka z nich kožu?“ zasmial sa.
„Tak som v prdeli,“ usmiala som sa na tonik a dopila ho. Podal mi druhý.
„Na účet podniku. Predsa len je to možno vaše posledné pitie,“ pre zmenu žmurkol on.
„No vy viete ženu povzbudiť,“ zasmiala som sa. Pribehol Adam.
„Olivia, je mi to vážne veľmi ľúto, ale musím odísť. Ale tu máš moje číslo a meno, prosím, ozvi sa mi niekedy,“ usmial sa a objal ma. Dal na bar peniaze a utekal. Uložila som si vizitku do kabelky a pozrela na barmana, ktorý sa smial.
„Dnešný život je tak uponáhľaný,“ vzdychla som.
„Ste nezadaná, však?“ Utieral pohár a tváril sa vážne.
„Vinná...“ vzdychla som.
„To je fajn. Byť zadaný nemá len výhody. Verte mi. Do minulého mesiaca som bol, kým ma tá štetka nepodviedla. S dvomi naraz...“ vzdychol a odložil pohár.
„Prečo mi to vravíte?“
„Neviem. Vyzeráš tak... dôverne,“ usmial sa.
„A že kto je tu dôverčivý. Ale ďakujem,“ zasmiala som sa. „Asi už pôjdem,“ dopila som. Zatváril sa smutne. Vytiahla som z kabelky papierik a napísala naň meno a číslo.
„Ak budete mať chuť sa stretnúť, napíšte,“ podala som mu ho.
„Prosím, tikaj mi. Mám len dvadsať dva. Volám sa Lukas,“ vzal si papierik.
„Olivia,“ usmiala som sa a odišla. Prišla som k autu, nasadla a šla domov, kde som sa odlíčila, osprchovala, najedla a šla spať, aj keď bolo skoro. Ešte som si skontrolovala Facebook. Ryan stále nič. Za to Lukas ma hneď požiadal o priateľstvo.