Prepotené postele

KAPITOLA 13. - NA TERASE S DANOM

Na druhý deň som sa zobudila o pol desiatej. Zaspala som v tom, v čom som bola večer a celé telo ma bolelo.
„O desiatej asi nevyrazíme, čo?“ opýtal sa Scott a oprel sa na lakti. Nemal tričko a ja som sa musela donútiť pozrieť mu do očí.
„Nevydalo...“ usmiala som sa. „Najeme sa, pobalíme a ideme,“ povedala som a posadila sa. Keď boli všetci hore, začali sme baliť stany a spacáky. Ani nie do hodiny sme boli pobalení a pripravení vyraziť.
„Bola to sranda,“ usmial sa Harry. Prikývla som a zabuchla kufor od auta.
„Ale veľa spomienok si teda neodnášame,“ zasmiala som sa.
„Ale no... snáď si nepamätáš, čo sa včera stalo?“ opýtal sa a prstom mi prešiel po boku. Rozšírili sa mi oči.
„Čo sa stalo?!“ opýtala som sa a dívala sa mu do očí. Zasmial sa.
„Neboj, nič hrozné. Iba si mi asi pol hodinu rozprávala, ako ma máš rada, akí sme super kamaráti, a že by si si pre mňa aj ruku nechala odťať,“ usmial sa.
„Ježiši!“ zakryla som si tvár dlaňami. „To sa nestalo...“ protestovala som.
„O áno stalo.“
„Tak ale... je to pravda,“ usmiala som sa naňho.
„Ja viem.“ Zrazu ma vtiahol do silného objatia. Zodvihol ma zo zeme a stískal. Po dlhej chvíli ma pustil. Usmiali sme sa na seba a prešli sme spolu pred autá. Vyobjímala som Samanthu, Amber a Sophie. Následne Bena, Paula a Jima.
„Môže ísť Terry s nami?“ opýtala sa Andy. Premerala som si ju.
„Stalo sa niečo, o čom by som mala vedieť?“ zaškerila som sa.
„Nie, nie... Len... Ide na chvíľu ku mne...“ zadívala sa Andy do zeme.
„Hej hej, môže, nech si prenesie veci do môjho auta,“ kývla som.
„Ďakujem!“ Andy ma objala. Šla som sa rozlúčiť s posádkou tretieho auta. Harry dofajčieval poslednú cigaretu pred cestou. Znova som ho objala a vdýchla vôňu dymu a voňavky. Zovrel ma v objatí a zas nadvihol pár centimetrov nad zem.
„Šťastnú cestu,“ usmial sa na mňa a potiahol si, keď ma pustil.
„Aj vám,“ opätovala som úsmev a objala Scotta. Zovrel ma a pobozkal na líce.
„Dávaj si pozor,“ zašepkal.
„Ja vždy,“ uhryzla som ho do krku a narýchlo objala Marcusa, ktorého som odtrhla od Samanthy. Nasadla som do auta a pripojila telefón k autu. Za chvíľu vliezla aj Andy a Terry, no sadli si na zadné sedadlá.
„To budem tu vpredu sama?“ vzdychla som si. Naštartovala som a vytočila Dana. Zamávali sme ostatným a vyšli sme na lesnú cestu.
„Haló?“ ozvalo sa z reproduktorov.
„Práve som vyrazila. O hodinu a pol... možno aj o menej, viem byť u teba,“ oznámila som.
„U mňa nie. Stretnime sa niekde inde,“ navrhol.
„Prečo nie u teba?“ opýtala som sa zarazene a skoro si nevšimla STOP-ku. Prudko som zabrzdila.
„Liv! Dávaj pozor na cestu,“ fňukala Andy. Počula som Dana, ako sa zasmial.
„Liv, stretnime sa v River na terase,“ vyhol sa odpovedi.
„Fajn. O hodinu a pol som tam,“ vzdychla som a zastala pred prechodom.
„Som rád. Pozvem ťa,“ povedal.
„To je v pohode. Čauko,“ zrušila som hovor.
Porušovala som najvyššiu povolenú rýchlosť, no bolo mi to jedno. Chcela som ho vidieť a vedieť, čo chcel riešiť. Pozrela som do spätného zrkadla. Andy sa držala s Terrym za ruku. Znova som sa sústredila na cestu. Ani nie o dvadsať minút sme vošli do mesta. Namierila som si to k Andy. Cestu sme zvládli oveľa rýchlejšie, než keď sme šli tam. To bude tým, že som sa ponáhľala. Zastala som na príjazdovej ceste malého modrého domčeka a vypla motor. Pomohla som tým dvom vybrať ich veci z auta a rozlúčila som sa s nimi. Potom som sa odviezla domov.
„Jéj, už si doma?“ usmiala sa na mňa mama, ktorá práve upravovala kvety na našej predzáhradke.
„Hej hej, trošku sme sa poponáhľali. Vynesiem si veci, osprchujem sa a znova musím ísť. Neviem, kedy prídem domov,“ oznámila som jej.
„Okej, ale aspoň sa najedz pred odchodom,“ usmiala sa. Vybrala som z auta veci a nechala ho vetrať a vytrepala sa do izby, kde som ich len zhodila do stredu. Rovnou čiarou som šla do sprchy a konečne sa po celej stanovačke umyla. Vyfénovala som si a vyžehlila vlasy a namaľovala sa. V šatníku som si obliekla maskáčové tričko a k tomu čierne šortky. Obula som si čierne vansy a vzala čierny ruksak, do ktorého som hodila rifľovú bundu, peňaženku, kľúče, mobil a slúchadlá. Zbehla som po schodoch do kuchyne a vzala si jeden banán, ktorý som zjedla cestou k autu. Naštartovala som a vyšla na cestu. Zamávala som mame a vyrazila do River. Meškala som asi desať minút, keď som neďaleko konečne našla miesto na parkovanie. Ponáhľala som sa k budove a ani som nečakala na výťah, ale vybehla som si to po schodoch. Vošla som do baru, zamávala barmanovi a vyšla na terasu. Uvidela som ho sedieť za jedným dreveným stolom tak som sa hodila oproti nemu a čakala.
„Ahoj,“ pozdravil stále zaskočený mojím príchodom.
„Čau. Sorry, že meškám, nevedela som zaparkovať,“ hodila som ruksak na vedľajšiu stoličku.
„Dáš si niečo?“ opýtal sa.
„Asi si pôjdem vypýtať limonádu,“ rozhodla som sa.
„Ja ti ju kúpim,“ položil dlaň na moje ruky a postavil sa. Neprotestovala som. Pozrela som na jeho pohár. Mal tmavé pivo. Doniesol mi limonádu a sadol si oproti.
„Vďaka,“ pozrela som na pohár a zamiešala ružovú tekutinu zelenou slamkou. „Prečo si sa chcel stretnúť?“ opýtala som sa. Nedokázala som z neho odtrhnúť oči. Mal šedé tričko a čierne krátke gate. Odpil si z piva a predklonil sa.
„Annie sa vrátila,“ oznámil.
„K tebe?“  opýtala som sa, aj keď som možno nechcela počuť odpoveď. Vzdychol si.
„Nie...“ Pozrela som naňho. Díval sa na mňa smutným výrazom.
„Nie?“
„Nie.“
„Tak potom... čo sa deje?“ nechápala som.
„Ona... Vie o tebe. Preto odišla,“ predklonil sa.
„Jak to zistila?“ zamračila som sa.
„Netuším. Každopádne ku mne včera vtrhla, pobalila si, čo si zabudla a celého ma ohučala, že som nechutný pedofil,“ smutne sa usmial. Premýšľala som.
„Myslíš, že to vedela už dlho?“ opýtala som sa.
„Fakt neviem,“ odvetil. „Ale do Milána neodišla. Toho chlapa si len vymyslela. Netuším kde býva.“
„To je divné. Prečo ti rovno nepovedala, prečo sa s tebou naozaj rozchádza?“
„Že si to chcela overiť a potom videla ako idem k tebe...“ vysvetlil. Prikývla som.
„Čo budeš teraz robiť?“ odpila som si z pohára a dívala som sa mu do očí.
„Nič. Čo by som mal?“ nadvihol jedno obočie.
„Poslať ma do prdele a snažiť sa ju získať späť?“ navrhla som, no to nebolo to, čo som chcela.
„To nechcem,“ zavrtel hlavou. Padol mi sto kilový balvan zo srdca. „Len som ti to chcel povedať. Zmeňme tému. Jak si sa mala na stanovačke?“ usmial sa. Začali sme sa baviť normálne. Presedeli sme tam celé poobedie. Začalo mi poriadne škvŕkať v žalúdku.
„Asi už pôjdem domov,“ zodvihla som sa. „Som mega hladná.“
„Môžeš ísť ku mne. Objednáme si pizzu,“ navrhol. Hrozne som chcela.
„Prepáč. Len dnes som sa vrátila, ani som poriadne nepozdravila rodinu. Nabudúce,“ vzdychla som.
„Tak ťa aspoň odprevadím k autu,“ usmial sa. Prikývla som. Prišli sme k môjmu autu.
„Bolo to fajn, takto pokecať,“ usmiala som sa.
„Bolo to super,“ opätoval mi úsmev. Objali sme sa. Žiadna pusa. Nasadla som a zamávala mu. Pri odchode som sa dívala do spätného zrkadla. Stál tam a díval sa na moje miznúce auto.