Šachová dáma

Kapitola 1

Winter

Bežala som okolo dvadsať minút. Hnala som sa osvetlenými ulicami takmer šprintom a bezhlavo som strkala do všetkého, čo mi stálo v ceste. Išlo mi o život. Nemohla som dovoliť, aby som zmizla ako tí ostatní. Alebo aby som stratila samu seba a stala sa telom bez duše. Musela som ujsť. Tichú noc preťal kvílivý zvuk. Pohotovostné sirény. Obzrela som sa. V úzkych uličkách nebolo ani nohy a všetci sa buď skrývali v domoch, alebo sa to už naučili ignorovať. No prvá možnosť bola najpravdepodobnejšia. Málo kedy sa stávalo, že by niekto utiekol z Táboru Zdegenerovaných. No nebolo to nemožné. Tých ktorých nepotrebovali zabili, a tých ktorí mali pre nich nejakú cenu omráčili a priviedli späť. Už som to videla. Teraz som sa mohla modliť len v dve veci. V šťastenu, ktorá mi pomôže prežiť alebo byť natoľko naivná a veriť v to, že mám pre nich nejakú cenu. Odmietala som sa stať ich malým pokusom, no takisto som odmietala zomrieť. Veľa možností som veru nemala.

Len jednému človeku sa podarilo utiecť. Jeho meno bolo odvtedy legendou. Grant Lander. Utiekol a nikdy ho nenašli. Bolo to viac ako štyridsať rokov od jeho úteku a techniky stráženia sa v mnohom zlepšili. Takmer som nedýchala. V ľavom boku som zacítila bodnutie. Moje nádeje sa rýchlo rozplynuli ako ranná hmla. Bola to malá šípka. Takže, som pre nich cenný tovar. Musela som si ju vytrhnúť z tela, kým sa látka rozšíri po mojom tele. Schytila som koniec šípky a silou trhla. Zachvátila ma obrovská bolesť. Pre očami sa mi robili červené kruhy. Noc preťal môj strašidelne mučivý výkrik. Šípka v mojom tele mala roztvorený koniec štyrmi hrotmi. Musela som len dúfať, aby mi nepoškodila vnútorné orgány. Už aj tak sme boli pre Dokonalých štvanou zverou bez akýchkoľvek práv.

Mučivá bolesť bola vlastne mojím vykúpením. Drží ma pripravenú a ostražitú. Z hrotov šípov odkvapkávala modrá tekutina. Šípku som odhodila. Oblečenie mi pomaly nasakovalo krvou. Začal ma premáhať strach. Pridali sa obavy. Preboha! Ako som mohla byť taká hlúpa a utiecť?! Chytila som sa za hlavu. Musím premýšľať a prestať sa ľutovať. Nič nebolo správnejšie ako to, čo som urobila. „Objekt 994 ste zamierený!" zavrčal do megafónu chrapľavý mužský hlas. Schytila som kabát a tesne si ho obviazala okolo rany. Rozbehla som sa . Ulice boli dlhé a rovné. Zákruty boli vždy po dvoch až piatich kilometroch. Stále a stále som stupňovala tempo behu, ale takisto sa stupňovali aj moje kŕče. A to nielen v poranenom boku. Boleli ma lýtka a stehná ma pálili. Modlila som sa, aby ta prekliata zákruta konečne prišla. Moji prenasledovatelia boli stále bližšie. V hlave som mala hmlu ako mlieko. Nevedela som si spomenúť na mapu, ktorú som toľko študovala . Všetko sa mi rozmazávalo. Chlap stále kričal niečo v zmysle : „Objekt 994 ak nezastavíte, budeme donútení vás zneškodniť." , alebo „Objekt 994 ste zamierený, dobre viete, že to nezvládnete." Nakoniec zatiahol úplne zúfalým hlasom „Objekt 994 stojte!" Chrapľavo som sa zachechtala. V akom svete to žijeme, keď sme nazývaní registračným číslom? Aj napriek tomu som sa rozbehla ešte rýchlejšie. Uháňala som. Takmer lietala! Po tvári mi stekal pot.

Za mnou sa svetlá neustále mihotali a bolo počuť ťažkú techniku. Odrazu svetlá niečo zatienilo. Obzrela som sa. Pohltila ma hustá biela hmla. Nadýchla som sa a v tom mi to došlo. Nie! V nose ma šteklila štipľavá chemická zmes. Uspávací plyn. Pred sebou som zazrela moju jedinú záchranu. Zákrutu do malej temnej uličky. Jednou rukou som si držala pevne nos a tou druhou si pridržiavala bok. Zúfalo som sa povzbudzovala. Winter už len trošku! Nohy mi začali oťažievať. Nemohla som sa vzdať! Možno práve za touto zákrutou ma čaká nový život. Možno práve toto je moja cesta k normálnemu životu. Možno toto je moja sloboda. Možno... Domyslieť som to už nemohla. Svetlo sa stlmilo a ja som zacítila tvrdý betónový podklad. Líce sa ma celé pálilo.